0

PRE RODIČOV

október 28th, 2012 /

Logopedické cvičenia – výslovnosť R

Ak vás trápi nesprávna výslovnosť hlásky R u vášho dieťaťa v predškolskom veku, je načase pokúsiť sa logopedickými cvičeniami tento jav odstrániť.  Vhodné logopedické cvičenia so zameraním na hlásku R dieťa podporia pri správnych návykoch.

 Čo je pri výslovnosti hlásky „R“ dôležité?
  • otvoriť ústa (horné a dolné zuby musia byť od seba)
  • špičku jazyka dať za horné zuby
  • „ťukať“ ddddddddddddd, td, td, td, dd, dd, dd
  • pridať prízvuk na prvú hlásku Td, Td, Td, Dd, Dd, Dd (opakovať po sebe)
 Postupy:
  • nahradzujeme zvuk R hláskou d
  • „fŕkaním“ (rozkmitaním pier) so špičkou jazyka medzi pery – ako „koník“

Artikulačné cvičenia

  • td, td, td, dd, dd, dd, pd, bd, md, fd, vd, kd, chd, hd, cd, sd, zd
  • tda, tde, try, tdo, tdu, dda, dde, ddy, ddo, ddu, pda, pde, pdy, pdo, pdu, bda, bde, bdy, bdo, bdu
  • r na začiatku slov trénujeme ako s prídychom ed, eda, ede, edy, edu
  • r uprostred slov nacvičujeme s používaním hlásky d

 Logogymnastika so zameraním na hlásku R

Vrana

Letí vrana ukrákaná, hľadá svojho kapitána:

„Kdeže je ten kapitán, čo sa bojí čiernych vrán?“

„Nebojí sa milá vranka, veď ty nie si kapitánka!“

Salutuje vrana hneď: „To je správna odpoveď!“

 

Pohyb pri riekanke:

Beh a upaženými rukami mávať ako krídlami.

Pochod s pekným držaním tela.

Chôdza so sprievodným pohybom/ naučiť deti jednou pažou salutovať.

 

Riekanky s hláskou R

Krá krá krá

Pri hrade je stará brána, kráka na nej čierna vrana,
vrana kričí krá, krá, krák, letí k hradu čierny mrak.
Mrak sa rúti nad bránou, je to kŕdeľ havranov.

Orie oráč

Orie oráč na úhore, Úhor je sťa šíre more.

Dlho oral, zoral málo, rúchadlo sa dodrúzgalo.

Teraz traktor frčí ta, to je iná robota,

hrudy drví, roľu krája, orie úhor z konca, kraja.

 

Račia prechádzka

Rak rýpe v rákosí, pri hrádzi za rosy.

Z diery si ráčik pretiahol fráčik,

na breh sa uberá, prejde sa zvečera.

Krúti si fúzy, klepetá brúsi.

Nauč sa báseň o veveričke, vymysli príbeh, obrázok vyfarbi.

Veverička v kríčku

Veverička hop do kríčka. Zľakla sa jej jašterička.

Jašterička šuch do trávy. – Kto to straší? Zajko vraví.

Skočil zajko medzi kríčky, srnkám zahnal sladké sníčky.

 

Logopedické cvičenia nácvik R

Hry na precvičovanie hlásky R

Nechajte dieťa pomenovať, čo vidia na obrázkoch. Keď bude výslovnosť dieťaťa správna, spájajte slovo s prídavným menom (zelený kufor, veľký kufor). V ďalšej etape tvoria krátke vety: Dostal som teplý sveter.

 

Logopedické cvičenia na precvičovanie hlásky R

Logopedické cvičenia na precvičovanie hlásky R

Logopedické cvičenia na precvičovanie hlásky R

Čo robiť, ak dieťa bije rodiča alebo je agresívne k sebe?

Viacerí rodičia sa stretli u svojho dieťaťa s tým, že bilo iné deti. Čo je však skryté za potrebou dieťaťa udrieť alebo uhryznúť rodiča alebo samé seba?

Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Dieťa sa dostáva do určitého tranzu, počas ktorého nevníma, ako reaguje.

Príkladová situácia

Rodič žiada od dieťaťa, aby niečo urobilo, niekam išlo, v niečom poslúchlo. Dieťa je však v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Avšak rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo. Dieťa je však samostatne mysliaci človek, ktorý v zápale hnevu, že muselo prerušiť svoju aktivitu, frustrácie, že jeho reč nie je dostačujúca na to, aby rodičovi vysvetlilo, že niečo nechce práve teraz vykonávať a zúfalstva, že rodičovi nezáleží na tom, čo chce ono, reaguje jediným možným spôsobom, akého je vo svojom veku schopné, a to bitkou.

 

Bežná reakcia rodiča a jej následky

Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiadúce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládnuť. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov.

  • Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku.
  • Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu.
  • Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci.
  • Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie.
  • Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti.
  • Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania.
  • Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna.
  • Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa.
  • Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane.
  • O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom v ňom podvedome upevňujeme.

 

Prečo dieťa hryzie

Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie.
  • Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať.
  • Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou.
  • Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie.
  • Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry.
  • Dieťa je unavené.
  • Dieťaťu rastú zuby.

Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie a nie je rado stískané druhými deťmi. Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Ten by si mal dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky. Ak k nemu napríklad idú iné deti príliš blízko a hrozí, že mu začnú brať hračky alebo ho objímať, rodič by mal deti upozorniť napríklad nasledovne: Vidím, že deti sú pri tebe príliš blízko a ty sa obávaš, že by ti mohli zrútiť tvoju vežu. Povieme im, aby sa išli naháňať ďalej od teba, áno?

 

Vhodná reakcia rodiča

Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním.

  • Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspať. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí.
  • Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv.
  • Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu.
  • Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložiíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko.
  • Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote.
  • Dieťaťu, až keď je pokojné vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré.
  • Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie.
  • Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce.
  • Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané.
  • Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky – nepoužívajú sa na bitie a hryzenie.
  • Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.

 

Obavy rodičov

Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Obavy rodiča by sa však nemali upierať na vonkajšie okolie, ale smerom k sebe samým a dieťaťu.

Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné. Je úlohou rodiča na dieťa dôkladne dohliadať a v prípade, že vycíti prichádzajúci záchvat hnevu, alebo obrovskú radosť, ktoré môžu vyústiť v nežiadúce fyzické prejavy, dieťaťu pomôcť.

Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať. V prípade, že si rodič nie je istý, nakoľko je správanie dieťaťa v poriadku, vždy je vhodné kontaktovať detského psychológa.

Vývoj detskej reči a rečové chyby: Čo všetko a v akom veku by dieťa malo vedieť povedať

A kedy už zájsť ku logopédovi? Vývoj detskej reči má svoju postupnosť, ale i tak sa dnes u detí stretávame s mnohými rečovými chybami. Niektoré sú menšie, ktoré dokážeme zvládnuť aj sami, iné si už vyžadujú návštevu logopéda.

Deti chytajú počas svojho vývoja viacero rečových zlozvykov. Niektoré z nich sa dajú poľahky odstrániť tým, že na ne budete stále upozorňovať a vysvetlíte im ako majú jednotlivé slová alebo písmená vyslovovať správne.

Ak však ide o rečové vady, tie nezmiznú z ich zvyklostí tak jednoducho a budete potrebovať aj asistenciu logopéda.

Rečové schopnosti podľa veku

Aby ste dokázali odhadnúť prípadné rečové poruchy, mali by ste mať prehľad o rečových schopnostiach, ktoré by malo mať dieťa v určitom veku. Môžete počítať s istou odchýlkou, situáciu však nezľahčujte a radšej sa poraďte aspoň o preventívnych opatreniach, ktoré máte uplatniť, ako keby ste to podcenili.

10 – 12 mesiacov

Dieťa už musí vedieť spájať určité hlásky, z ktorých si vytvára vlastné slová. Viackrát už pomenuje rovnakým pazvukom ten istý predmet a vytvára si tak prvú primitívnu slovnú zásobu.

12 – 18 mesiacov

Do detského slovníka pribúdajú prvé slová. Dieťa by už malo vysloviť povestné prvé slovko „mama“ a k tomu pridať ostatné, ktoré sú zložené z jednoduchých slabík. Môže to byť napríklad ham, pá pá, toto a podobne.

Do 2 rokov

Váš potomok by už mal rozprávať viacero slov. Ich výslovnosť ešte nie je čistá a pomaly začína tvoriť krátke vety zložené maximálne z dvoch slov. Medzi nimi robieva niekedy malú pauzu, no časom pôsobí jeho reč plynulejšie.

2 – 3 roky

Slovná zásoba je už širšia a dieťa si pamätá čoraz ťažšie slová. Pomaly ho môžete začať opravovať a zlepšovať tak jeho výslovnosť. Slová, ktoré hovorí najdlhšie, by už mali byť jasne vyslovované a hlavne by už nemalo komoliť jednotlivé hlásky. Ak dieťa v tomto veku ešte nekomunikuje, resp. používa len do desať slov, mali by ste navštíviť logopéda.

3 – 4 roky

V tomto období by ste mali venovať dieťaťu z hľadiska reči najviac pozornosti. Práve teraz sa učí normálne rozprávať a chytá najviac návykov. Postupne už musí samostatne hovoriť, tvoriť dlhšie vety a komunikovať bez väčších problémov. Nemali by mu vypadávať slová a zároveň by sa mu mala čistiť reč, aby vyslovoval jednoduché hlásky v ich správnom tvare.

4 – 5 rokov

Teraz už musí váš potomok zvládnuť aj ťažšie slová. Jeho slovná zásoba je bohatá a nemá problém s tvorbou súvetí. Postupne by mal čisto vyslovovať všetky mäkké slabiky a vie správne rozlišovať jednotlivé významy slov.

5 – 6 rokov

Z reči sa odstraňujú posledné chybičky. V tomto období sa profiluje vyslovovanie náročnejších písmen ako napríklad L, R, G a K. Nemá rozprávať maznavo a detinsky a slová by malo používať v ich správnom tvare.

Čím skôr, tým lepšie

Návštevu logopéda netreba v žiadnom prípade odkladať. Žiaden vek dieťaťa nie je natoľko nízky, aby mu ešte tento odborník nedokázal pomôcť.

Dôležité je sledovať jednotlivé rečové chyby dieťaťa a vedieť, či je to ešte spôsobené vekom, alebo ide už o poruchu, ktorú musia riešiť.

Zbytočne nečakajte pokiaľ vám vaše domnienky potvrdí učiteľka po nástupe do školy alebo detský lekár pri nejakej preventívnej kontrole. Keď sa začne s dieťaťom pracovať takto skoro a ešte pred nástupom do školy, úspešnosť je vždy väčšia.

Rovnako by ste mali k odborníkovi zájsť aj v prípade, ak zlyhali niektoré vaše snahy na nápravu. Niekedy samotní rodičia nedokážu spoznať takéto výkyvy, pretože si to ani v niektorých prípadoch neuvedomujú.

Odborníčka radí! 

Berte vtedy upozornenie od cudzích ľudí ako dobrú radu, aby ste mohli drobcom pomôcť čím skôr.

Ide to aj v puberte, je to ale zložitejšie

Horná veková hranica úpravy rečových chýb neexistuje. Pravdou je, že najideálnejší čas je do siedmeho roku, keď sa s nimi ešte lepšie pracuje a skôr sa zbavia niektorých zlozvykov.

No za logopédom môžete zájsť kedykoľvek neskôr, i keď je dieťa v puberte a pracovať sa dá čiastočne aj s dospelým človekom.

Úspešnosť potom trochu klesá, no problém sa dá z veľkej časti napraviť. Rodičia niekedy robia chybu v tom, že to berú ako neodstrániteľnú poruchu a nesnažia sa situáciu riešiť.

Naučili sa s tým žiť a neuvedomujú si, že v niektorých prípadoch to môže byť pre ich potomkov nepríjemné.

Ak by sa vám nepodarilo odstrániť túto poruchu u jedného odborníka, vyskúšajte to u niekoho iného alebo s odstupom pár rokov, keď sú už dostupné aj novšie metódy, ktoré môžu konečne zabrať.

Aj v prípade, keď nehovorí

Niektorým deťom trvá veľmi dlho, pokiaľ sa rozrozprávajú a naučia sa správne spájať jednotlivé slabiky.

I s týmto problémom vám môže pomôcť logopéd, ktorý zistí, či nejde o nejaký vážnejší problém. Ak váš potomok nedokáže ani po druhom roku tvoriť konkrétne slová a spolieha sa skôr na pazvuky, mali by ste zvážiť konzultáciu s odborníkom.

Viete, koľko slov má dieťa poznať v určitom veku? Počítajte!

Ako má postupovať vývoj reči u malých detí?

Vývoj detí neprebieha úplne synchrónne, niektoré začnú chodiť, či hovoriť o pár týždňov alebo mesiacov ako iné deti. Existujú však jasné „termíny“ dokedy by deti mali zvládať isté zručnosti, inak im v tom treba pomôcť.

Navyše oneskorenie sa v rôznych zručnostiach, ako aj v rozprávaní môže znamenať aj zdravotné problémy. V akom veku by malo vaše dieťa vedieť hovoriť? Kedy a koľko slov by malo tvoriť jeho slovnú zásobu?

Pediatrička a logopedička Lauren Reinhardt, ktorá je riaditeľkou Sydney’s North Shore Speech Therapy tvrdí, že schopnosť hovoriť a bohatá slovná zásoba zohráva veľký význam pri formovaní ostatných schopností a zručností.

Štúdie ukázali, že deti, ktoré pri nástupe do školy poznajú viac slov, majú rozvinutejšiu schopnosť hovoriť a slovnú zásobu dosahujú tiež lepšie výsledky. Nejde len o známky alebo schopnosť porozumieť učivu, ide aj o lepšiu schopnosť riešiť sociálne, emocionálne otázky.

Taktiež majú lepšie správanie a presnejšie sa vyjadrujú, keď potrebujú pomoc.

Ako vyzerajú optimálne „rečové termíny“?

Rečové schopnosti dieťatka, respektíve znaky prípadných problémov si rodičia môžu všimnúť už v útlom veku detí. Výskum ukázal, že chlapci majú dva až trikrát väčšiu pravdepodobnosť oneskoreného vývoja reči oproti dievčatám.

Kedy by mali začať hovoriť a čo ďalej?

Prvé slovíčka by deti mali povedať približne okolo jedného roku. Snažte sa sledovať, koľko slov vie. Mnohé ročné deti hovoria jedno až tri slová, málokedy viac.

Ďalší dôležitý rečový míľnik je 18 mesiacov. Vtedy by dieťatko malo vedieť povedať približne 20 slov. Nemusia byť jasne a zreteľne vyslovované, ale musia tvoriť jeden celok, snažiť sa vyslovovať ich ako dospelí a pomenúvať nimi tú pravú vec alebo činnosť. Je úplne normálne, že v tomto veku deti niektoré písmená nevedia správne vysloviť.

Ďalší prelom: 2 roky

Dieťa vo veku dvoch rokov by malo vedieť spojiť dve slová, aby dávali správny význam a tiež by mali vedieť dve slová významovo pripojiť. Napríklad mali by vedieť k slovu Slnko, priradiť slovo žltý alebo k slovu mama slovo kráča a podobne. Slovná zásoba detí v tomto veku by mala optimálne obsahovať 50 až 100 slovíčok.

3 roky

Medzi vekom dva a tri roky sa udeje veľký skok. V deň, keď dieťa dosiahne vek tri roky, môže mať v zásobe až tisíc slovíčok. Samozrejme, je nemožné, aby rodičia vedeli zrátať, koľko slovíčok ich dieťa vie, ale ak by ich bolo málo, určite by si to všimli. Iný spôsobom, ako môžete vyhodnotiť, či má vaše trojročné dieťa dostatočnú slovnú zásobu: dieťa by malo používať vety, ktoré obsahujú päť až sedem slov. Reč trojročného dieťaťa by mala byť zrozumiteľná už nielen mamičke, ale aj ľuďom mimo rodiny. Ak v tomto čase má dieťa problémy so slovnou zásobou, vyjadrovaním, spájaním slov do viet, je čas navštíviť odborníka.

Ak máte pochybnosti, porozprávajte sa s pediatrom

Logopédi bežne pomáhajú aj deťom v predškolskom veku naučiť sa správne vyslovovať problematické hlásky. Najskôr to bývajú š, č, ž, neskôr v, f a r. Ak vidíte, že dieťa má problém, porozprávajte sa o tom s pediatrom, ktorá vás môže odporučiť logopédovi. Nezabúdajte, že v súlade so schopnosťou hovoriť sa rozvíjajú aj sociálne a iné zručnosti, a tak ich prípadné problémy nenechávajte nepovšimnuté.

Obrazovkové deti majú problém s myslením, čítaním aj učením.

Prítomnosť jazykovo podnetného prostredia bohatého na písanú reč, na literatúru, je základom pre rozvoj detskej reči, myslenia a teda aj pre v škole tak potrebné čítanie s porozumením, naratívne a abstraktné myslenie nevyhnutné pre všetky vyučovacie predmety, zapamätávanie, logické myslenie aj vyjadrovanie samotné.

 Nástupom dieťaťa do školy sa často začnú vynárať problémy týkajúce sa nedostatočného rozumového vývinu audiovizuálnych detí, ktoré rodičov prekvapia. V prvých ročníkoch základnej školy sú to najčastejšie práve problémy s čítaním. Učiteľ a spolu s ním aj rodičia by mali spozornieť už pri prvých náznakoch problémov pri čítaní. Ak tak neurobia, dieťa si problém nepochopenia prečítaného textu so sebou prenáša do vyšších ročníkov. Text síce prečíta, ale nerozumie mu, a to sa potom reflektuje do predmetov, v ktorých sa potrebuje vedieť vyjadriť, text pochopiť, analyzovať, reprodukovať. Navyše v dôsledku absencie čítania v ranom detstve a predškolskom veku majú deti problém sústrediť sa adekvátne veku a požiadavkám vyučovania, ich pozornosť sa ľahko rozptyľuje.

 

Tejto téme sa intenzívne venuje PhDr. Ľudmila Hrdináková, PhD., ktorá tvrdí, že „na rozdiel od čítaného textu sa príbeh v médiách dosť zvláštne transformuje. Režiséri ho nabalia rozličnými efektmi, akciami, kde sa naháňa, padá, skáče, tlčie… – už toto samotné je vycvičovanie nervozity dieťaťa, agresivity, nesústredenosti, lebo všetko musí bežať, všetko sa musí diať rýchlo, všetko musí kričať, musí byť záplava farieb, rýchle prestrihy, a detský mozog, detská psychika si na to potichu a nebezpečne zvyká. Okrem toho v médiách je necitlivé správanie a násilie často nenápadné. Médiá zámerne burcujú v dieťati strach. Keď vlkovi rozpárajú brucho, to dieťa si pri čítaní samotné rozpáranie brucha iba predstaví. Ak nevie, čo znamená rozpárať brucho, predstaví si to len tak, ako to jeho psychika znesie. Ale keď vidí na obrazovke tú otrasnú papuľu a desivú scénu znásobenú intenzívnymi sugestívnymi zvukovými efektmi, často dieťa upadne do fóbického tranzu, prejaví sa absencia psychickej dištancie, ktorá ale pri čítaní príbehu nechýba a pomáha dieťaťu strach bezpečne a adekvátne  spracovať“, dodáva Ľudmila Hrdináková.

 

Už v polovici napríklad bežného rodinného filmu je aj dospelý podvedome nervózny z toho, aké je to rýchle a hlučné. Hovoríme o mediálnej presaturácii. Film je spracovaný exkluzívne, scenár je výpravný, dej sa často mení, strih je striedaný ďalším strihom, neustále upútava pozornosť, ale v dieťati taký film buduje nepokojnú myseľ.

 

Vo svojom výskume Ľudmila Hrdináková zistila, že deti do 6 rokov vôbec nemusí zaujímať dej, ktorý ak nemá dialógy a keď sa tam deje dlhšie niečo, čomu nerozumejú, tak začnú od filmu odchádzať.: „Čo musí spraviť dobrý režisér? No vsunúť tam nejaký strih, hluk, farbu, lebo on ho potrebuje dostať späť. A potrebuje tam dostať akciu. Predsa nemôže dopustiť, aby rodič s dieťaťom z kina odišiel. Keď analyticky pozerám tie animované filmy pre deti, ktoré sú klasifikované ako rodinné filmy, tak je to veľmi prudké, veľmi rýchle, obsahujú veľmi veľa motívov, ktoré nepatria detskej duši ani rozumu.“ Toto je dnešná doba. Príbeh je prepasírovaný do obrazovky, na obrazovku  dieťa vďačne pozerá, a dostáva sa do akejsi formy obrazovkovej pažravosti. Potrebuje obrazovku každý deň a veľa. Dostávame sa do doby technofílie, kedy prestáva záležať na dobrom príbehu, čo je tam správne, na analyzovaní rozhodnutí protagonistov deja, na víťazstve dobra nad zlom, na spracovávaní emócií a stotožňovaním sa s postavami, na rozvoji fantázie… ide len o to, aký to má efekt, koľko má film strihov, ako nás to vyburcuje, dostávame sa do doby, kedy naozaj „dobrý“ film má neustále vzrušovať a emocionálne burcovať. Ale ten malý divák sa potrebuje naučiť emócie prežívať pomaličky. A potrebuje ich popísať, lebo ich nepozná. To audiovízia rozhodne nerobí! To sprostredkúva dej čítaný.

 

Literatúra sa vyznačuje okrem iného aj neobmedzeným priestorom pre myslenie, ktoré dovoľuje meniť fakty podľa vlastného priania, ktoré vychádza z presvedčenia, že vlastnou predstavou, slovom je možné zmeniť skutočnosť.

 

Televízna rozprávka sa nikdy nevyrovná tej, ktorú môžete dieťaťu ponúknuť prostredníctvom knihy. Prečo? Rozvíja mozog dieťaťa úplne iným spôsobom.

 Rozprávka ako literárny príbeh rozvíja detské vnímanie a detskú osobnosť v mnohých smeroch. Čítaný príbeh pôsobí na dieťa tak, ako televízny príbeh nedokáže. Počas pozerania príbehu sa jedna hemisféra vypína, podstatné prvky príbehu dieťa nespracováva, nemá priestor zasiahnuť, uvažovať, precítiť, posunúť sa vývinovo dopredu tak, ako to umožňuje čítaný príbeh.

Štúdie PhDr. Ľudmily Hrdinákovej, PhD. z Katedry knižničnej a informačnej vedy FF UK v Bratislave poukazujú na to, že na rozdiel od čítaného príbehu pri mediálnej forme rozprávky dochádza k redukciám – k redukcii príbehu, jeho spracovania, k obmedzovaniu samotného dieťa, jeho myslenia, reči či vnímania.

 

Keď príbeh redukuje reč

V mediálnom príbehu prvýkrát reč zredukuje režisér/ autor. Pretože čo hovoria obrazy, to nemôže povedať zvuk. Druhýkrát tú redukciu urobí mozog. Pretože mozog uprednostní spracovanie vizuálnych podnetov.

Mnohé veci si z filmového príbehu deti podľa Hrdinákovej vôbec nepamätajú, „jednoducho stratili pozornosť pri televíznom farebnom kolotoči, pri výraznej rýchlosti a striedaní dejov nestihol mozog mnohé spracovať. Podstatným veciam tam deti ani neporozumejú, a ani sa na to počas sledovania neopýtajú. Nestihnú, pretože dej beží ďalej, televízny príbeh predbehne ich uvažovanie.“ Naopak je to v literatúre. Tam má dieťa priestor fabulovať, vymýšľať stratégie. Navyše dieťa má prirodzenú potrebu urobiť presne to – skúsiť dej predbehnúť, nájsť riešenie, možnosť. Takto sa prejaví aj rast IQ a EQ dieťaťa.

 

Keď sa dieťaťa opýtate na prečítaný príbeh, nemusí vám vôbec povedať dej, ani ponaučenie, ani súvislosti, a spomenie si na lienkine červené bodkované ponožky. A je to v poriadku. Pretože každé dieťa si vyselektuje to, čo v tej chvíli potrebuje. Každá tá detská hlávka niečo sleduje, niečo dotvára, niečo spracováva, počas čítania rodiča preruší a kladie otázky. A to je perfektné. Televízny príbeh to blokuje. Jedna hemisféra sa vypína, dieťa nerozmýšľa, nefabuluje, nespracováva, nekŕmi emócie. Vizuálne presýtenie, presaturácia médiami tomu bráni. Televízny príbeh je očistený od podstatných detailov, obmedzujú sa myšlienkové procesy a fantázia sa obmedzí na obraz. Ten ďalej nepustí.

 

Zlo musí byť zlikvidované, inak sa v noci vráti

Pozeraním sa zlo do podvedomia iba hlbšie zapíše, pri počúvaní ho dieťa dokáže zlikvidovať. Čítaný príbeh navyše uplatní princíp psychickej dištancie a dieťa si zlo predstaví len tak, ako mu to jeho psychika dovolí. Mediálna forma príbehu to nedovolí. Násilne dieťaťu núka často až agresívnu formu zla, z čoho môžu mať deti ťažké sny. Navyše mediálny príbeh nedokáže jasne rozlíšiť, čo je dobro a čo zlo. A dieťa to potrebuje mať jasne rozlíšené. Mediálny príbeh to zredukoval, častokrát dokonca necháva zlo od dobra nerozlíšené.

 

„V rozprávkových postavách sa dieťa vidí, nachádza sa v situáciách. Každý z nás číta preto, lebo chce vedieť o sebe, potrebuje sa zasmiať, vyhnúť sa nejakému problému, do literatúry uniká, kompenzuje si svoje frustrácie, nedostatky, sklamania, alebo naopak potrebuje si potvrdiť, že niekto to zažíva rovnako. Tisícnásobne to platí pre dieťa. Vo významnej miere poskytuje rozprávka dieťaťu psychickú dištanciu. Televízny príbeh toto napĺňa iba výnimočne,“ približuje fenomén čítania príbehu Hrdináková.

 

Mediálna forma rozprávky ponúka podľa nej okrem sugestívneho deja veľa hluku, strih za strihom, dynamiku, na ktorú nie je čas reagovať. „Nepopisuje humor, dieťa sa v ňom často stráca, pretože je adresovaný dospelým. Dieťa zostáva mimo. A problémom je, že dieťa  naozaj potrebuje do deja nejako zasiahnuť, vstúpiť.“ Táto potreba sa pri pozeraní nenapĺňa, dokonca dochádza k frustrácii. Často sa to podceňuje. Pri čítaní má dieťa priestor zasiahnuť, spracovať emócie, reagovať. Príbeh totiž počká tak dlho, ako to dieťa potrebuje. Príbeh obsahuje vždy nejaký prvok, ktorý si dieťa potrebuje prenášať do svojho života, často je to prvok strachu, ktorý potrebuje spracovať a tak ísť ďalej.

 

Redukcia zapájania hemisfér

Keď sa rozprávka začne čítať, tak sledovanie príbehu zamestnáva hlavne ľavú hemisféru, pretože mozog si musí dekódovať slová, premeniť ich na významy a zapojiť pravú hemisféru. Použiť vnútorný predstavový priestor. Podľa slov Hrdinákovej je to úžasná schopnosť literatúry (slov), ktorú nič iné nemá. Na podnet počutého vám mozog vyrobí v mysli celý film.“ Z neurologického hľadiska – keď sa príbeh číta, tak sa zapájajú práve tie hemisférické oblasti, ktoré sa zapájajú aj vtedy, keď to človek prežíva naozaj. Dieťa sa ponorí do príbehu, dieťa ten príbeh vo svojej hlavičke naozaj žije.

 

Mediálny príbeh kriticky oslabuje vizuálne schopnosti

Ľudmila Hrdináková veľmi odporúča nechať dieťa ľahnúť povedzme na koberec, zatvoriť očká, a tak mu čítať rozprávku. Dieťa si potrebuje predstavovať, potreba imaginácie je veľmi silná. Pozeraním príbehu je zredukovaná na minimum.

„Ak sa v súčasnosti hovorí, že deti nečítajú preto, lebo majú oslabené vizuálne schopnosti, tak je to nadmierou príjmu filmov.“

 

Ako spoznáme, že dieťa ešte túto schopnosť nemá obmedzenú?

Dobrý malý čitateľ sa rozpozná podľa toho, že vizuálnu pozornosť distribuuje. Pri čítaní priamej reči dieťa zafixuje pozornosť na rodiča. Keď sa číta opis, dieťa sa zapozerá na ilustráciu. Niekedy sa zapozerá mimo (dostane sa do akejsi neutrálnej zóny), dostane sa „tam“- do príbehu. A to je veľmi dobré. Veľmi potrebné.

 

Zredukovaný emocionálny efekt príbehu

V predškolskom veku dieťa nadobúda schopnosť uvažovať o tom, ako uvažuje ten druhý. Získava schopnosť vytvárať si predstavy o tom, čo druhý cíti, čo si myslí. V literárnom príbehu to aj zažije, v audiovízii nie.

 

Mediálny príbeh redukuje detské myslenie

Cez čítanú rozprávku sa dieťa učí myslieť. Dieťa kopíruje štruktúru analytického myslenia podľa toho, ako mu to podá autor. Rozprávkovým príbehom sa učí reagovať, analyzovať, dedukovať aj zaujímať postoje. V mediálnom príbehu na to nie je čas ani priestor. Často ani zámer.

 

V rozprávkach môže dieťa uzrieť jedinečné, životné a vývinové možnosti. Navyše rozprávka imponuje dieťaťu rečou symbolov. Napomáha kontaktu vedomia s nevedomím. Aktuálny problém dieťaťa sa cez symboly zviditeľňuje, metaforizuje. Stáva sa terapiou. Pri strete s veľkými prekážkami dieťa často uniká do sveta rozprávkových možností.

 

Literatúra je studňa bez dna. Studňa fantázie, emócií, myslenia, terapie, participácie, estetiky, vnímania, kompenzácie problémov, fabulácií, stratégií, dedukcií, analýz, syntéz, skrátka nenahraditeľnou príležitosťou pre rast osobnosti dieťaťa.

9 dôvodov, prečo je pre deti prospešné chodiť do knižnice už v predškolskom veku

Čítanie príbehov a rozprávok podporuje detskú predstavivosť a pomáha deťom chápať okolitý svet. Hoci si dnes detské knihy môžete ľahko kúpiť v ktoromkoľvek kníhkupectve, návšteva knižníc má pre deti jedinečné výhody. 

 Na trhu je obrovské množstvo kníh a nie je samozrejme možné, aby rodičia kúpili každú jednu knihu, ktorá by podľa nich bola pre dieťa prospešná, zaujímavá, či inšpiratívna. Práve v knižnici si môže dieťa vybrať veľa kníh pri každej návšteve. Je príjemné nechať dieťa prezerať jednu knihu za druhou bez ohľadu na cenu knihy, keďže knihu si môže dieťa odniesť domov a po prečítaní vymeniť za inú, novú a neopozeranú. A to bez nutnosti si každú z nich kúpiť. Preto je najvhodnejším spôsobom navštevovať s deťmi miestnu knižnicu.

 

Tu sú ale aj ďalšie dôvody, pre ktoré by deti mali navštevovať knižnice:

 

1 | V knižnici sú dostupné aj knihy, ktoré sa už nepredávajú

Pracovníci knižnice vám môžu pomôcť a poradiť s knihami, ktoré práve vyšli, ktoré sú u detí najobľúbenejšie, alebo knihy ktoré sú na konkrétnu tému, ktorá dieťa zaujíma. Veľkou výhodou knižníc oproti kníhkupectvám je, že v policiach nájdete také knihy, ktoré sa už nedajú kúpiť. Môžete sa tak s deťmi deliť o príbehy, ktoré ste sami čítali ako deti.

 

2 | Čas v knižnici je kvalitne strávený čas

Knižnice už v dnešnej dobe nie sú tichým miestom, kde vás za rozprávanie budú okrikovať. Dnešné knižnice majú bohatý program pre deti, čitateľské kluby, kde sa deti môžu stretávať, hrať sa, spoznávať nové veci a vykonávať mnoho zaujímavých aktivít. V niektorých knižniciach môžu deti dokonca aj stráviť noc. No existuje pre deti niečo vzrušujúcejšie ako spanie v spacom vaku na novom netradičnom mieste?

 

3 | Vlastnenie čitateľského preukazu učí dieťa zodpovednosti

Prvý deň v knižnici je pre dieťa významným dňom. Dávate mu dôveru, že je už dosť veľké, aby mohlo mať vlastný preukaz, na ktorý si môže požičiavať knihy, ktoré si samé vyberie. Podporte tento významný deň. Oslávte ho spolu. Zájdite si po návšteve knižnice niekam na malú oslavu. Umocníte v dieťati tento vzácny pocit.

 

4 | Dieťa sa pri výbere kníh učí rozhodovaniu

Vybrať si zopár kníh pri takom obrovskom množstve dostupných lesklých a farebných kníh chce poriadnu dávku rozhodnosti. Učí dieťa, že nemôže mať naraz všetko a z veľkého množstva si musí vybrať len zopár a iné si môže požičať až inokedy.

 

5 | Vrátenie kníh načas učí dieťa sebadisciplíne

Nechajte dieťa, aby si samo strážilo, kedy má knihy odovzdať. Musí si rozhodnúť, či knihu už stihlo prelistovať alebo nie, no po uplynutí času ju musí vrátiť.

 

6 | Dieťa sa učí pojmu o čase

Koľkokrát sa ešte vyspí, kým opäť navštívi knižnicu? Koľko dní už ubehlo, odkedy ste sa z knižnice vrátili? Je to skvelá príležitosť naučiť deti pojmom ako deň, týždeň, mesiac. Poznačte do kalendára deň, kedy má dieťa vrátiť knihy, aby si samé mohlo sledovať čas, ktorý zostáva na prezretie požičaných kníh.

 

7 | Dieťa sa naučí trpezlivosti

Čo ak nová kniha, ktorú dieťa chce nie je dostupná, pretože si ju požičalo iné dieťa? Dieťa sa musí naučiť čakať, kým príde na rad. Je to lekcia o tom, že nie vždy dostane všetko, čo chce okamžite.

 

8 | Knižnica je skvelé miesto pre socializáciu detí

Knižnica je skvelým miestom pre socializovanie detí. Pre hanblivejšie deti je to výborná príležitosť, ako sa zapojiť do kolektívu práve počas rôznych skupinových aktivít veľmi milou a nenápadnou formou.

 

9 | Návšteva knižnice je zábava a vzdelávanie zároveň

S dieťaťom môžete hrať rôzne hry aj počas návštevy knižnice. Môžete hľadať rôzne písmenká na obaloch kníh a vyskladať tak rôzne slová. Napríklad meno dieťaťa, mamy, domáceho miláčika či iné. Koľko kníh si dieťa môže požičať? Požičať toľko kníh koľko má dieťa rokov alebo zoradiť knihy od najväčšej po najmenšiu a tak ich odniesť k výpožičnému pultu. Doma tiež môžete spolu vyrobiť záložku do knihy. Práca s papierom a pastelkami podporuje u detí jemnú motoriku.

 

Dovoľte deťom blúdiť pomedzi regály knižnice, vyťahovať jednu knihu za druhou, vybrať si len na základe obálky alebo im donekonečna čítať prebaly kníh, aby sa dieťa vedelo rozhodnúť, či práve tento príbeh potrebuje počuť. Príbehy ukryté v knihách otvárajú dvere do detskej fantázie úžasným spôsobom. Na rozdiel od sfilmovaných, kreslených, či animovaných príbehov, kde je všetko už vizuálne dané, pri knihách si každé dieťa môže vytvárať vlastné predstavy. Práve predstavivosť tvorí základ vývoja kognitívnych schopností dieťaťa.

Aktivity, ktoré môžete robiť s deťmi v jeseni

Jeseň patrí medzi zaujímavé ročné obdobia. Príroda zmení svoje farby  do pestrých odtieňov. Deťom sa začínajú povinnosti v škôlke a v škole. Ale určite sa nekončí čas hier a spoznávania. Práve naopak. Jeseň ponúka príležitosť rozšíriť si vedomosti a využiť zmeny v  prírode na mnohé zaujímavé hry a aktivity.

 

Hry s lístím

Vyberte sa s deťmi do lesa a nazbierajte rôznofarebné listy rôznych tvarov. Doma môžete urobiť koláž. Nakreslite korunu stromu. Dieťa bude na konáre naliepať listy, ktoré nazbieralo v lese. Druhá možnosť je robiť z listov farebné odtlačky. Dieťa natrie lístok vodovými alebo temperovými farbami a odtlačí ho na papier.

 

 

Aj pri hrabaní lístia môže byť zábava. Pohrabte lístie na jedno miesto a urobte na záhrade deťom bunker.

Jesenné plody

Na jeseň nám príroda ponúka aj rôzne jesenné plody. Či už sú to šípky, gaštany, krásne farebné tekvičky, no a toto všetko môžete využiť aj na rôzne aktivity s deťmi. Z gaštanov sa dajú vytvárať rôzne postavičky, zvieratká a iné predmety. Šípky si zasa môžete nasušiť a variť z nich zdravý a chutný čaj, prípadne z nich uvarte šípkový džem. Môžete si tiež z nich urobiť náhrdelník.

 

Šarkany

Dnes sa dajú kúpiť naozaj nádherné šarkany, ale môžete si ich vyrobiť aj doma. Nemusíte ísť na vysoký kopec. Stačí aj menší, k tomu dobrý vietor a o zábavu s deťmi máte postarané.

 

 

Hry so zemiakmi

V jeseni sa väčšinou kopú zemiaky. Menšie zemiaky odložte. Rozkrojte ich na polovicu. Urobte pečiatku tak, že do zemiaku vyrežte nejaký tvar. Napríklad  hviezdu, srdce, kruh, obdĺžnik, štvorec. Pripravte dieťaťu vodové farby a štetec. Pečiatku môže dieťa natrieť farbou, ktorú si zvolí a môže robiť odtlačky rôznych farieb a tvarov na papier.

 

 

Jednoduché jesenné dekorácie

Ak už máte doma zopár jesenných drobností, nechajte deti vymyslieť si vlastnú výzdobu. Dekorácie nemusia byť vôbec zložité. Vystrihnite napríklad kruh z papiera, ktorý nahradí klasický venček z polystyrénu. Deti ho môžu oblepiť lístím, sušenými kvetmi, šípkami, orechovými škrupinami či pridať vlastný nápad. Alebo si urobte dekoráciu zo šišiek. Pozbierajte zopár pekných šišiek. Očistite ich a nastriekajte farbami  zlatou, červenou, oranžovou. Niektoré nechajte v prírodnom prevedení. Potom urobte z drôtu malé krúžky a pripevnite ich na šišky. Pripravte si pekné stuhy, na ktoré zavesíte šišky. A ozdoba na dvere je hotová.

Obkresľovanie

Toto je obľúbená výtvarná technika, ktorá nevyžaduje zvláštne výtvarné nadanie. Nazbierajte listy rôznych druhov a veľkostí. Položte ich medzi dva tenšie papiere, aby sa nešmýkali. Potom stačí vziať do ruky ceruzku alebo pastelku a začať tieňovať jemné ryhy a detaily listu.

 

Vyrezávame tekvicu

Ideálna tekvica na vyrezávanie by teda mala byť dostatočne veľká a mať pravidelný tvar. Tiež nemôže byť veľmi tvrdá, aby ste do nej mohli jednoducho vyrezať otvory. Výrazná oranžová farba je výhodou a bonusom pravidelný reliéf na povrchu. Pri vyrezávaní tekvice je dôležité, aby ste zvolili ostrý nôž. Dobré je použiť aj lyžicu s ostrým okrajom, vďaka ktorej tekvicu bez problémov vydlabete. Pripravte si fixky, ktorými si motív načrtnete. Vyberte také, ktoré v prípade omylu poľahky zmažete pretretím.

Najprv vyrežte poklop šikmo tak, aby sa dal pekne nasadiť späť a nevpadol dovnútra. Tekvicu vydlabte lyžicou. Hrúbka steny by mala ostať asi 1,5 – 2 cm. Pomocou fixky načrtnite motív a následne ho vyrežte. Použite malý, tenký a najmä poriadne ostrý nôž.

 

 

 

Jesenný herbár

Krásne listy, suché byľky kvetov a rastlín či rôzne plody napríklad lieskovca sú ideálne na založenie herbára. Úplne na to postačí bežný školský zošit  a encyklopédia z knižnice, kde si o rastlinke môže dieťa  prečítať viac.

 

Práca na záhrade

Ak máte doma záhradu, zapojte deti každého veku do spoločnej pomoci a jesenného upratovania. Zbieranie orechov, jabĺk, hrabanie lístia, uskladňovanie koreňovej zeleniny, všetky tieto veci zvládne už aj malý predškolák.

 

Turistika

Jeseň je obzvlášť vhodným ročným obdobím na turistiku. Či už sa vyberiete niekde do blízkosti vášho bydliska na jesennú prechádzku alebo si zvolíte náročnejšie turistické chodníky, je len na vás. Samozrejme, túry treba prispôsobovať aj veku detí.

 

 

Labyrint z listov

Ak máte väčší dvor alebo v parku narazíte na kopu popadaného lístia, vytvorte si s deťmi labyrint. Uvidíte, ako ich bude baviť chodiť hore dole, dnu a von. Ak nenájdete dosť lístia, využite aj kamene.

 

Jesenný lampášik

Na výrobu lampášika budete potrebovať:

  • poháre od zavaranín,
  • lepidlo, ktoré spriesvitnie (napr. Herkules),
  • špongiu na nanášanie lepidla,
  • nazbierané lístie,
  • špagát či prírodnú šnúrku.

 

Postup:

  • V parku alebo v lese si nazbierajte lístie, vysušte a vylisujte ho.
  • Na celú plochu pohára pomocou špongie naneste lepidlo.
  • Následne priložte listy a poriadne ich pritlačte, aby dobre držali.
  • Celú plochu pohára ešte raz natrite lepidlom a nechajte zaschnúť.
  • Okolo hrdla previažte špagátik.
  • Vložte čajovú sviečku a môžete svietiť.

 

Jesenná víla

Na papier sme si nakreslite  postavu. Povedzte deťom, aby začali prilepovať listy na hlavu i na šaty. Potom dokreslite tvár a prsty.

 

Šarkan – vrecúško na sladkosti

Vytlačte si predlohu na tvrdý papier. Vyfarbite si šarkana. Zošívačkou alebo lepiacou páskou spojte dlhšie strany šarkana. Vrchná časť šarkana bude slúžiť ako otvor na vkladanie sladkostí. Šarkana dozdobte krepovým papierom podľa vlastnej fantázie.

 

Gaštanový petang

Hra je úplne jednoduchá a zvládnu ju aj tie najmenšie deti. Na hru vám postačí zopár gaštanov a jedna malá ozdobná tekvica.

Pravidlá hry:

  • Urobte si zo švihadla štartovaciu čiaru.
  • Tekvicu si postavte do vzdialenosti približne 2 – 3 metre od tejto čiary. Čím máte menšie deti, tým by mala byť vzdialenosť menšia.
  • Hráči sa postavia na štartovaciu čiaru a postupne sa snažia hádzať gaštanmi čo najbližšie k tekvici.
  • Hráč, ktorému sa podarí hodiť gaštan najbližšie k tekvici, vyhráva.

20 výchovných tipov pre rodičov od učiteliek z materských škôl

Päť učiteliek nazbieralo počas svojej práce roky skúseností s deťmi v predškolskom veku. Zopár tipov na výchovu sa preto rozhodli zdieľať aj s rodičmi.

 

Päť učiteliek, ktoré učia deti v predškolskom veku, zbieralo niekoľko rokov skúsenosti a rozhodli sa o ne podeliť aj s rodičmi detí. Zatiaľ čo troj až štvorročné deti stále potrebujú veľa rodičovskej pomoci, odborníčky, ktoré pracujú v predškolských zariadeniach, súhlasia s tým, že deti sú zvyčajne schopné robiť viac, než si myslia mnohí z nás. Učiteľky ponúkajú niekoľko výchovných tipov, ako dostať z detí to najlepšie.

 

1. Očakávajte viac

Väčšina rodičov má svoje vlastné predstavy o tom, čo ich dieťa v určitom veku môže dokázať. Deti potom väčšinou urobia práve to, čo rodičia od nich očakávajú.  Odborníčky na výchovu tvrdia, že rodičia by sa nemali báť zvýšiť svoje požiadavky. Budú prekvapení, čo všetko ich dieťa dokáže.

 

2. Odolajte tomu, aby ste za dieťa robili to, čo dokáže samo

Je samozrejmé, že keď urobíte niečo za dieťa, tak to urobíte rýchlejšie a lepšie. Ale takto nemôžete pomôcť vášmu dieťaťu na ceste k jeho samostatnosti. Existuje však rýchla pomoc.  Je potrebné sa len vzdať túžby urobiť veci  za deti. Učiteľka Donna Jonesová, ktorá pracuje v stredisku Schneider v južnej Oregonskej univerzite v Ashland v Oregone  hovorí: „Vždy, keď sa pokúšam prinútiť deti, aby sa obliekli, uložili bundy alebo sedeli na stoličkách počas jedla, opýtam sa ich, či to chcú urobiť samy alebo im mám pomôcť. A vždy to chcú urobiť samy.“

3. Nesnažte sa po deťoch opravovať to, čo už urobili

Ak si vaše dieťa napríklad ustelie posteľ, vydržte nutkanie urobiť to lepšie. Ak si niečo samo oblečie a vám sa zdá, že to nie je veľmi vhodné, ale aj napriek tomu je to ešte znesiteľné, neprezliekajte ho. Ak to nie je absolútne nevyhnutné,  nemeňte to, čo urobilo vaše dieťa. Ak veci meníte často, môže to vaše dieťa odradiť od ďalších vecí, ktoré by zvládlo aj samo.

 

4. Nechajte  dieťa riešiť jednoduché problémy

Ak vidíte, že sa vaše dieťa pokúša nájsť hračku alebo chce zložiť knihu z police, na ktorú môže dosiahnuť a nehrozí žiadne nebezpečenstvo, dovoľte mu to bez vášho zasahovania. Práve toto sú tie najvzácnejšie momenty, ktoré vytvárajú charakter vášho dieťaťa. Je prirodzené, že chcete, aby bolo všetko urobené dokonale, ale ak všetky situácie riešite za deti, okrádate ich o šancu prežiť úspech.

 

5. Predškoláci môžu mať svoje povinnosti

Predškolákovi môžete určiť nejakú malú povinnosť, ktorú občas splní, ktorú bude mať len on v rodine na starosti. Vďaka tomuto v dieťati budujete jeho sebadôveru a zmysel pre zodpovednosť. Dieťa môže napríklad zalievať rastlinu, vyberať prádlo zo sušičky, vymieňať psovi vodu. Dôležité je, aby ste vybrali takú činnosť, ktorá ho bude nielen zaujímať, ale bude aj ľahko zvládnuteľná. Cieľom je, aby sa dieťa cítilo spokojne a malo pocit, že je schopné úlohu splniť. Takto nadobúda pocit, že svojej rodine pomáha.

 

6. Chváľte

Pochvala je dôležitá hlavne preto, lebo deti opakujú to správanie, ktoré bolo odmenené vašou pozornosťou.

 

7. Vytvárajte také situácie, pri ktorých deti vedia, čo majú robiť

Deti svoje úlohy v škole plnia hlavne preto, lebo vedia, čo sa od nich očakáva. V školách deti každý deň robia v podstate rovnaké alebo veľmi podobné činnosti. Majú vytvorené určité rituály. Vďaka tomu rýchlo chápu, čo idú robiť a často im to už ani netreba pripomínať, lebo po určitej dobe majú činnosti zautomatizované. Takéto pravidlá a rituály  si môžete nastaviť aj doma. Dieťa si na ne rýchlo zvykne a bude ich realizovať.

 

8. Používajte humor

Ak vaše dieťa niečo nechce urobiť, skúste využiť humor. Odborníčky na predškolskú výchovu tvrdia, že v návale rôznych povinností práve na humor zabúdame. Mnohí rodičia s deťmi hrajú rôzne scénky. Napríklad, keď sa dieťa nechce obuť, tak sa hrajú, že sú v obchode, v ktorom predávajú topánky. Keď si nechcú umyť zuby, tak sa hrajú, že sú u zubára, alebo idú skúmať zuby a ústa, čo dnes jedli a podobne.

 

9. Na zmenu upozorňujte skôr

Deti sú niekedy tak veľmi zaujaté hrou alebo nejakou činnosťou, že ju nechcú zmeniť a plačú, keď má k tomu dôjsť. Aby sa predišlo takýmto situáciám, je potrebné dieťa skôr upozorniť na to, že o chvíľu bude jesť, vypne sa televízor, pôjde spať a podobne.  Ak potrebujete opustiť dom ráno o 8.30, upozornite svoje  dieťa o 8.15, že má ešte 5 minút na hranie a  potom budete  musieť odísť do škôlky. Môžete nastaviť aj časovač.

 

10. Odmeňujte rozumne

Deti nemôžu všetko robiť len preto, aby dostali odmenu. Takto sa nenaučia nič o skutočných dôvodoch, prečo je potrebné niečo urobiť. Odmeny dávajte len vtedy, ak dieťa prejavilo mimoriadne úsilie. Nie je dobré dieťa odmeňovať za bežné veci, ako je obliekanie, umývanie zubov a podobne.

 

11. Dávajte možnosti na výber

Keď vaše dieťa napríklad nechce sedieť pri jedení pri stole, tak mu ponúknite dve možnosti na sedenie. Ku každému sedeniu dajte na stôl dva druhy jedla. Jedlo, ktoré ma dieťa radšej, dajte k tomu stolu, pri ktorom chcete, aby dieťa sedávalo. Možno zo začiatku dieťa urobí nesprávnu voľbu, ale časom zistí, že ak chce jesť svoje obľúbené jedlo, musí zvoliť adekvátne sedenie pri stole. Podstata teda spočíva v tom, že ak chcete dieťa naučiť sedieť pri spoločnom stole, ponúknite mu na ňom atraktívnejšie jedlo.

 

12. Používajte vety, ktoré dieťa  motivujú k spolupráci

Napríklad chcete ísť na prechádzku, ale zároveň chcete, aby dieťa odložilo pastelky. Skúste mu ponúknuť možnosť, že do parku na prechádzku pôjdete až potom, keď dieťa odloží pastelky.

 

13. Dovoľte sa dieťaťu aj nudiť

Dnešné deti majú menej času na to, aby sa voľne hrali. Ich hry sú väčšinou organizované a presne stanovené. Odborníci na výchovu však upozorňujú na to, že deti musia mať aj priestor samy pre seba, pre rozvoj vlastnej fantázie. Povinnosťou rodičov a vychovávateľov nie je im sústavne organizovať čas. Deti musia mať pocit, že si môžu robiť čo chcú podľa vlastných predstáv.

 

14. Využívajte hudbu

Ak chcete, aby sa vaše dieťa naučilo plniť nejakú povinnosť, môžete túto činnosť spojiť s nejakou hudbou. Niekedy pomôže práve to, keď dieťa počuje určitú pieseň či melódiu a v tej chvíli vie, čo je potrebné urobiť.

 

15. Využívajte časovač

Časovač môžete využiť napríklad aj vtedy, keď sa vaše deti bijú o hračku. Vtedy nastavte časovač na 5 minút a povedzte im, že si hračku vymenia, keď budú počuť časovač.

 

16. Neriešte všetko za deti

Niekedy je lepšie, keď si deti medzi sebou samy vyriešia určité situácie. Nie je dobré, aby rodič vždy zachraňoval svoje dieťa.

 

17. Presmerujte činnosť dieťaťa

Ak vaša predškoláčka skáče na pohovke a vám sa to nepáči, rozptýľte ju tým, že jej ponúknete inú činnosť. Môžete jej povedať, že jej prečítate rozprávku alebo si spoločne namaľujete obrázok.

 

18. Predchádzajte úzkosti dieťaťa

Ak má vaše dieťa pocity úzkosti, keď nie ste v jeho prítomnosti, dajte mu niečo do vrecka, čo mu bude rodičov pripomínať. Môžete mu vystrihnúť napríklad papierové srdce. Keď bude mať niečo hmatateľné pri sebe, čoho sa bude môcť dotknúť, pomôže mu to prekonať strach alebo úzkosť.

 

19. Ak dieťa urobí niečo zlé, motivujte ho k tomu, aby to napravilo

Dieťa môže urobiť čokoľvek. Môže niečo vyliať, pofarbiť, zbúrať kamarátov dom z kociek. Keď sa takéto niečo stane, nemá zmysel kričať na dieťa. Povedzte mu, aby chybu napravilo. Pomôžte mu utrieť podlahu, povedzte mu, aby kamarátovi pomohlo postaviť nový dom z kociek a podobne.

 

20. Problémy s disciplínou riešte hneď

Ak musíte svoje dieťa pokarhať, urobte to hneď. Veľmi nesprávne je použiť vetu: „Veď počkaj, keď prídeme domov!“ Kým prídete domov, vaše dieťa dávno zabudne, čo zlé urobilo, takže vaše výčitky či dohovárania mu nič nebudú hovoriť.

Obdobie vzdoru: Ako reagovať pri záchvatoch hnevu?

Pravdou je, že asi žiadny rodič nebol nadobro oslobodený od záchvatu zúrivosti svojho dieťaťa. Tieto chvíle sú pre rodičov „ošemetné“. Mnohí nevieme ako reagovať  vo chvíli, ak si chce dieťa niečo vydobiť nielen na verejnosti, ale aj doma. Rodičov prenasledujú obavy, aby svojou reakciou dieťaťu nespôsobili nejakú ujmu alebo aby  neohrozili svoju autoritu.

V období vzdoru je dôležité uvedomovať si, že dieťa sa správa neovládateľne z toho dôvodu, že nedokáže ovládať svoje emócie. Nerozumie im, prekračujú hranice jeho skúseností a schopností, aby dokázalo s rozvahou spracovať svoje negatívne pocity, ktoré ho ovládli. Vtedy sme tu my, rodičia, aby sme ho „podržali“ a tieto chvíľky, na ktoré sa nedokáže dieťa pripraviť, prežilo čo najmenej traumaticky.

Poviete si: „ To sa ľahko hovorí! Toľko nahromadeného vyčerpania, nedostatku spánku… mi nie vždy dovoľujú premýšľať a robiť všetko tip-top. Tiež som len človek. “ A máte pravdu. O to dôležitejšie je, aby ste si tieto naše tipy osvojili a budete mať v rukáve hneď niekoľko riešení ak takáto situácia nastane. Nebudete sa vyčerpávať krikom na dieťa, aby ste útok odrazili, ale budete vedieť zareagovať tak, že situáciu omnoho skôr upokojíte.

Skúste si teda vyskúšať naše odporúčania, čo môžu pomôcť vyhnúť sa záchvatom hnevu alebo aspoň ich urobiť menej časté či menej intenzívne.

1) Skúste sa čo najlepšie pripraviť, aby ste chránili dieťa i seba pred zbytočnými problémami. Deti sa potrebujú učiť vyrovnávať s určitým množstvom frustrácie rovnako ako budú neskôr narážať mnohokrát, keď nebudú vedieť nájsť svoju cestu. Ale vy môžete robiť váš život jednoduchším vyhýbaním sa situáciám, ktoré by mohli vaše dieťa rozladiť.

Napríklad:

  • Nezačínajte s dieťaťom robiť aktivity, ktoré ma rado, ak nemáte dostatok času, aby ste ich dokončili.
  • Nikdy nesľubujte niečo, čo nebudete vedieť splniť.
  • Nikdy nezačínajte nejaké aktivity, ak je dieťa hladné, unavené alebo namrzené.

Sledujte, kedy vaše dieťa prepadá zlosti ako napr. čas počas dňa, situácie, všímajte si prípadné stresové faktory, ktoré ju vyvolávajú častejšie a snažte sa tieto faktory eliminovať na minimum.

 

2) Ak vidíte, že sa schyľuje k tejto situácii, pokúste sa dieťa vyrušiť a upriamiť pozornosť na niečo celkom iné. Malé deti celkom dobre reagujú na hudbu, tak skúste napr. spievať jeho obľúbenú pesničku. Táto stratégia nebude vždy fungovať, ale je hodná toho, aby ste ju skúsili.

 

3) Niekedy majú deti tieto stavy preto, lebo testujú hranice ich novej nezávislosti, ktorú objavili. Dajte svojmu dieťaťu pocit nezávislosti ponúknutím možností. Možnosti musia byť jasné a nevyjednateľné. Napr.: Vaša škôlkarka si chce vybrať oblečenie do škôlky. Umožnite jej to z vecí, ktoré sú v danom počasí vhodné.

 

4) Ak raz hnev začal, najlepšou politikou je uistiť sa, že vaše dieťa je fyzicky v bezpečí a potom ho ignorujte. Nepokúšajte sa dieťaťu v záchvate vysvetľovať alebo argumentovať. Len by ste sa dostali do boja o väčšiu frustráciu. Predstavte si seba. Chceli by ste počuť v takej chvíli prečo sa nachádzate v zajatí emócií? Alebo by ste sa chceli len vyventilovať?

 

5) Nenechajte sa rozhnevať dieťaťom do bodu, kedy viete, že stratíte kontrolu a poviete alebo urobíte niečo, čo by ste neskôr ľutovali. Nezáleží, aké ťažké to môže byť udržať sa pokojným. Ak máte pocit, že to nezvládnete, vzdiaľte sa na chvíľku pokým nezískate sebakontrolu späť.

 

6) Vaše deti sa na vás stále pozerajú. Buďte si preto istí, že im ponúkate vhodný vzor dobrého správania na vyrovnávanie sa so svojou vlastnou frustráciou, keď rastú.

Nechajte svoje dieťa, keď ho niečo rozruší, pomenovať svoje pocity. Následne mu ukážte ako relaxujete, napr. 5 hlbokými nádychmi alebo 5 minútkami ticha osamote na ukľudnenie.

 

7) Po tom ako hnev skončil, vaše dieťa vie, že ste neboli šťastní z jeho správania, ale nájdite niečo pozitívne, čo mu povedať. Napr. : „Som na teba hrdá, ako rýchlo si sa dokázal ukľudniť.“ “Riško, som rada, že sa konečne cítiš lepšie.“ Objímte ho a zapojte  ho do aktivity, kde sa už vyhne tomu, čo sa práve stalo.

9) Nezahanbujte dieťa zosmiešňovaním jeho správania. Nevnášajte nenávisť a odvracajte záchvaty hnevu znova v budúcnosti.

 

10) Napriek tomu, aké lákavé to môže byť podvoliť sa túžbe vášho dieťaťa a ukončiť jeho zdanlivo nekonečný hnev, nerobte to. Naučíte ho tým iba jednu základnú lekciu: „Hádzanie sa o zem“ mu nakoniec dá presne čo chce ak vydrží dostatočne dlho. Myslite na dlhodobé následky pri učení tejto lekcie.

Záchvaty hnevu sú určite veľmi nepríjemné, keď sú deti malé, ale uvedomte si, aké to môže byť, keď budú väčšie či prípadne tínedžeri. Je ideálne nastaviť si vzory tak skoro ako sa len dá. Vaše dieťa sa tak naučí, že krikom, plačom si nič nevydobije od nikoho.

 

11) Áno, môže to byť veľmi zahanbujúce, ak vaše dieťa dostane záchvat hnevu v dave ľudí na verejnosti, ale pamätajte si, že znepokojení môžete byť z vášho dieťaťa, ale nie z neznámych ľudí. Tak potichu ako len môžete, vezmite svoje dieťa na tiché miesto, napr. do auta a nechajte ho ukľudniť sa.

Ubezpečte ho, že čím skôr sa upokojí, budete môcť pokračovať robiť to, čo ste prerušili. Neukazujte mu svoju netrpezlivosť alebo hnev na svojej tvári či v tóne hlasu. Pokúste sa zostať čo najviac chladní a dajte mu vedieť, že vás takto nedostane.

 

12) Vzdor môže byť jediným spôsobom ako si dieťa myslí, že získa vašu pozornosť. Uistite sa, že mu hlavne poskytujete dostatok pozitívnej pozornosti. Napr. aj pár minút počas dňa, kedy sa nevenujete ničomu inému, len jemu a ste plnou mysľou i dušou pri ňom prítomní a sústredíte sa len na neho.

Vo väčšine prípadov nie sú záchvaty hnevu niečo, prečo by ste sa mali strachovať. Ak si nastavíte pevne vaše hranice, dieťa pochopí veľmi rýchlo, že toto správanie nie je preň riešením a nefunguje. Ak však napr.  nie ste s partnerom či manželom jednotní v tom, čo dieťa môže, či vo vašich reakciách na takéto správanie, môžu takéto záchvaty pretrvávať aj veľmi dlhú dobu. Preto si vždy v prvom rade úprimne zodpovedajte ako fungujete ako rodičia, či ste jednotní, lebo iba to naozaj dieťaťu prospieva. Ak sa však pevne držíte svojich hraníc a ukazujete dieťaťu, že sa vás nijako jeho prejavy nedotýkajú a napriek tomu máva takéto záchvaty hnevu 2-3 krát denne a trvajú 15-20 minút, mali by ste sa poradiť s lekárom.

Ako sa rozprávať s deťmi a podporiť ich rečový vývin?

Rozprávať sa s dieťaťom od jeho najútlejšieho veku je pre budúci vývin reči nesmierne dôležité. Čím viac sa budete s dieťaťom rozprávať, tým lepšie. Aby však táto komunikácia bola efektívna, musí sa vám podariť dialóg .

Nie je žiaduce, aby ste dieťa nechali na seba niečo bľabotať a len mu neprítomne pritakávali hmmm, hmmm. Na druhej strane ani monológ z vašej strany nie je na osoh, keď nenechá dieťaťu prestávku, aby sa aj ono mohlo zapojiť. Ak dieťa nepočúvate, nereagujete naň, vaše rozprávanie je potom akoby zvuk v pozadí, ako rádio, ktoré nikto nepočúva.

Dieťa si uvedomí, že s ním skutočne nehovoríte,  že je vám jedno, či vám rozumie a či vás počúva a prestane sa snažiť.

Rozprávajte sa s dieťaťom naozaj

Pomôžete mu tým rozšíriť slovnú zásobu, rozšíriť o výrazy, ktoré sa vzťahujú k myšlienkam, či veciam v tej chvíli, keď ich potrebuje.

Skúste si predstaviť, že sa dieťa snaží dotiahnuť krhlu k záhonu a popolievať kvety. Zjavne potrebuje fyzickú pomoc, pretože samo nevládze krhlu uniesť, utiahnuť. Túto situáciu môžete využiť aj ako jazykovú lekciu.

Ak dieťaťu len poviete: „Ukáž, pomôžem ti“, nenaučí sa nič nové. Ak mu však poviete: „Môžem ti pomôcť odniesť tú krhlu s vodou? Pre teba je asi príliš ťažká“, ponúkate dieťaťu viacero jazykových myšlienok. Dieťa si pravdepodobne neuvedomovalo, že nie je schopné s krhlou pohnúť, pretože „je príliš ťažká“.

Obohatili ste slovník dieťaťa o výraz „ťažká“, ktorý popisuje myšlienku, ktorú dieťa zrejme malo, ale nevedelo ju vyjadriť, pomenovať.

Prečítajte si aj: Ako pôsobí reč dospelých na vývin reči detí

Rozširujte slovnú zásobu dieťaťa, ponúkajte nové myšlienky

Toto vyššie uvedené môžete praktizovať hocikedy. Podáte mu niečo, lebo ste „vyšší“, odoberiete mu z kefky pastu, pretože si jej tam dalo „príliš veľa“, odložíte jedny jeho tepláčiky, pretože sú mu „priveľmi malé“.

Rovnako môžete pomáhať slovami, ktoré označujú farby, tvary alebo čísla. Keď dieťa podáva napr. kocky pri stavbe veže, poviete: „teraz si vybral modrú, a teraz si mi podal červenú“. Ak máte kocky nielen v základných farbách, rozširujete poznanie dieťaťa v tomto smere, keď pomenúvate rôzne farby.

Hry dieťaťa tiež vytvárajú priestor na zásobovanie novými slovami. Ak príde vaše dieťa natiahnuté do otcovho svetra a topánok a povie, že „ono je ocko“ (pretože vie, že otec nosí tento sveter a tieto topánky), môžete sa ho spýtať napr.: „A kam ide ocko? Ide do práce alebo na prechádzku?“ Označujete dve miesta, kam by otec mohol ísť a dávate priestor na to, aby sa dieťa pri hre zamyslelo a rozvíjalo ju ďalej.

Keď dieťatko pribehne a oznámi: „Bum, bolí“ a ukazuje na lakeť, namiesto obligátneho pofúkania a vety: „nič to nie je“, môžete zareagovať aj takto: „Udrel si sa do lakťa? Vidím, máš tam červený fliačik. Nie je to také zlé, ani to nie je odreté. Pofúkam ti to a hneď to bude bolieť menej.“

Takto môžete reagovať takmer vždy – ak budete dieťa počúvať sústredene. Pri takto vedených dialógoch sa dieťa rýchlo naučí podstatné mená, ktoré označujú veci, prídavné mená, ktoré ich opisujú a slovesá, ktoré určujú, čo veci robia.

Kúzelné „prečo?“

V troch rokoch dieťa potrebuje poznať čoraz viac slov. Tie získava nekonečnými otázkami „prečo?“, z ktorých rodičov často bolí hlava a niekedy aj na ne nevedia odpovedať.

Otázky typu „prečo?“ sú znakom vyspievania dieťatka. Netreba sa ich báť a ani netreba mať potrebu vedieť na každú otázku odpovedať („na túto otázku nepoznám ani ja odpoveď, ale spýtame sa mamičky/pozrieme sa do knižky/skúsime vygoogliť“).

Majte na pamäti, že ak dieťa začne otázkou „prečo?“, možno ani nečaká konkrétnu odpoveď, ale môže to v danej chvíli byť len nástroj na udržanie vaše pozornosti.

Niekedy sa dieťa spýta tak, že mu reálne nemôžete odpovedať: „prečo je sova?“. Nemá význam hovoriť: „neviem, čo tým myslíš, čo sa vlastne pýtaš?“ Dieťa to ani samo nemusí vedieť. Namiesto to radšej reagujte asi takto: „Ja síce presne neviem, na čo sa pýtaš, čo chceš vedieť, ale poďme sa porozprávať o sovách a uvidíme, či nájdeme odpoveď na tvoju otázku. Pozri, v tejto knihe je veľa fotiek sov.“

Výchova môže byť zábavná pre rodičov aj pre deti.

„Ale už dosť.“ zíva rodič, keď  je iskra v očiach jeho dieťaťa po piatich rozprávkach na dobrú noc a troch pesničkách taká jasná, akoby vypilo espresso, zatiaľ  čo rodič je taký unavený, akoby nespal tri noci. Poriadne buchnutie do stola a ukázanie kto je tu pán, nemôže rodičovi v takejto situácii nikto vyčítať. Ale je to zlý nápad. Nie každý vie, čo sa tým dá spôsobiť.

Deti nedokážu takéto rozkazy poriadne spracovať.  Ak sa s nimi niekto háda, nevedia, že človek je nespokojný len s ich momentálnym správaním. Myslia si: mama ma nemá rada. Vezmú si osobne, keď dospelý stratí nervy. A nechápu, prečo rodič prečíta päť rozprávok a spieva tri pesničky, aj keď sa mu to vôbec nechce, a potom vybuchne.

Múdrejšie je, ak sa obe strany vopred dohodnú, ako bude večerný rituál prebiehať. Ak chce dieťa aj potom viac, je rodič menej vytočený. Nie, nepovie nepriateľsky, ale rozhodne – ja som tiež unavený a idem tiež spať. S týmto sa dieťa lepšie vysporiada. A takýmto spôsobom mu rodič dá najavo aj najdôležitejšiu vec zo všetkých: „Mám ťa rád/rada a je jedno, čo robíš.“

Dôležité je dať deťom istotu a vyžadovať samostatnosť: „Verím ti, ty to zvládneš.“

Úspešné zážitky sú pre deti dôležité. Rodič ich môže pochváliť, ak si samé oblečú nohavice, ak postavia vežu z kociek, alebo ukážu v rozprávkovej knižke na kravičku, ktorú predtým imitoval. Rozhodujúce je, povedať im, že môžu všetko vyskúšať bez strachu zo zlyhania: „Smieš urobiť chybu.“

Len chváliť nestačí. Rodič musí povedať, za čo dieťa chváli, inak chvála letí do prázdna. Aj keď dospelému to môže pripadať prehnané. „Výborne“ nestačí.  „Skvelé, ty si bežal úplne sám! Pozri, čo si sám zvládol.“

Korigovať deti pri každej maličkosti považujú psychológovia za zbytočné, až kontraproduktívne. Ak dieťa zvládlo niečo, na čo je hrdé, týmto mu rodič ukáže, ako to môže zvládnuť ešte lepšie. A neskôr to môže dieťa chápať takto: je úplne jedno, ako sa namáham, nikdy to nestačí. Preto nech rodič radšej vysloví vetu:  „Je to dobré tak, ako si to urobil.“

Byť pre dieťa nápomocný, ak niekoho potrebuje, ale zároveň mu nechať dostatok slobody, je tiež veľmi dôležité. Som tvoj bezpečný prístav. Pritom ide o to, rozpoznať potreby potomka a uspokojiť ich. A neskôr ide o to, dodať mu pocit, že zvláda každú situáciu a nechať mu dostatočný priestor jednať samostatne.

Ako sa človek správa k ostatným, to sa deti učia od rodičov. Od narodenia je totiž človek egoista.  Jeho potreby prevyšujú všetko. Súcit nepozná. Dospelý ho tomu musí naučiť. A najlepšie to funguje, ako pri každom vyučovacom procese, ak učiteľ  ide žiakovi príkladom a popritom situácie popisuje. Potom môže dieťa učivo zvládnuť, gestá a mimiku spojiť s pocitmi. Rodičia sú pre deti ako tlmočníci, ktorí im prekladajú emócie. Mali by pocity obsiahnuť do slov, tak dieťa rozumie a učí sa správne ich ukazovať: „Ostatní nám nie sú ľahostajní.“

Ak otec s mamou okrem toho používajú zdvorilé tóny, budú ich používať aj ich deti. Jediné slovo, ktoré sa nikdy neopotrebuje, je ďakujem. „Povedal si ďakujem?“

A čo je ešte veľmi dôležité – dôslednosť. Ak si stanovíte pravidlá hneď na začiatku, predídete neskorším konfliktom, hnevu a plačlivým výstupom na verejnosti.

Láska je viac ako slovo: 5 spôsobov vyjadrenia lásky podľa Garyho Chapmana

Čo urobíte, keď chcete svojmu dieťaťu povedať „Mám ťa veľmi rád/rada“? Poviete tieto slová? Ukazujete vašu lásku aj tým, čo robíte? Podľa rodinného psychoterapeuta Garyho Chapmana existuje 5 spôsobov vyjadrenia lásky, ktorými môžeme svoje deti uisťovať ako ich ľúbime.

„Jasné, že ľúbim svoje dieťa,“ počul často hovoriť mladých rodičov americký rodinný terapeut Gary Chapman. Jeho protiotázka znela: „A robíte to tak, aby to mohlo dieťa aj vnímať a cítiť?“ Jeho teória znie:

Existuje 5 hlavných prejavov lásky

Všetky deti potrebujú vyjadrovať lásku všetkými týmito spôsobmi, rovnako ako potrebujú vyváženú stravu. Existuje však „jazyk“, ktorý hovorí k dieťaťu najhlasnejšie. Úlohou rodičov je v prvom rade rozpoznať, ktorý je pre ich dieťa kľúčový, teda ktorému najlepšie rozumie a následne mu lásku prejavovať obzvlášť pomocou neho. Medzi 5 kľúčových prejavov lásky zaraďujeme: telesný kontakt, darčeky, pozornosť, slová uistenia a prejavy služby.

Odhaľte kľúčový jazyk lásky vášho dieťaťa

Problém v komunikácii nastáva, keď náš náprotivok hovorí inou „rečou“ lásky ako my – vtedy unikne toto posolstvo do prázdna – a na konci zostaneme obaja – my i náprotivok s nenaplnenou potrebou lásky.

Aby sa to nestávalo, radí Chapman mamám i otcom, aby svojim deťom hovorili každý deň piatimi spôsobmi: Ľúbim ťa! Takto budú vedieť i v budúcnosti dávať a prijímať náklonnosť v každej „reči“ lásky. Priblížme si teraz jednotlivé prejavy lásky.

Prvý jazyk lásky – pohladenie

Pohladenia, maznanie, nežnosť – túto reč lásky poznajú novorodenci ako prvú. A užívajú si ju od prvého nadýchnutia: pulz sa znižuje, nohy a rúčky sa uvoľnia, mnohé deti rady zaspávajú v bezpečnom náručí rodičov.

Našťastie sú preč časy, kedy sa mladým rodičom tvrdilo, že akýkoľvek telesný kontakt (okrem potrebnej dávky pri kŕmení a kúpaní) rozmaznáva bábätko. Dnes už vieme, že deti majú nekonečnú potrebu lásky a telesného kontaktu.

Podľa mnohých štúdií sa ale veľa rodičov dotýka svojich detí len vtedy, keď je to potrebné: keď ich obliekajú alebo vyzliekajú, zapínajú im bezpečnostný pás v aute alebo ich nesú do postele. Najčastejšími prejavmi zo strany rodičov sú pohladenie a bozk. Existuje však nekonečne veľa možností, ako dieťaťu prejaviť lásku práve fyzickou blízkosťou.

Možnosti, ako dieťaťu prejaviť lásku fyzickou blízkosťou

  • mama si posadí trojročné dieťa na kolená a číta mu;
  • otec sa naháňa so sedemročnou dcérou okolo stola;
  • večer držia rodičia dieťa pri zaspávaní za ruku;
  • staršie dieťa možno objať pri písaní domácich úloh;
  • mnohé deti milujú pohladenie po vlasoch;
  • chlapci uprednostňujú potľapkanie po pleci pri úspechu namiesto objímania;
  • zašportovať si s deťmi (fyzický šport) je tiež forma fyzického kontaktu;
  • držte sa s dieťaťom za ruky nielen pri prechádzke, ale hoci i pri sledovaní televízie
  • patrí sem i masáž alebo poškrabkanie chrbta a iné.

Rasťo, 10 rokov: „Som rád, keď sú prázdniny a ideme s našimi na dovolenku. Vtedy s otcom často chodíme na ryby, alebo hráme futbal a sú to také „naše“ chvíle… s mamou a segrou je to v pohode, ale keď som iba s otcom, tak je to iné – suprové!“

Druhý jazyk lásky – obdarovávanie

Kto už niekedy urobil dieťa šťastným tým, že mu daroval krásny lesklý gaštan alebo štvorlístok, ktorý našiel na prechádzke, ten vie, že veľkosť a cena nezohrávajú pri takomto obdarúvaní žiadnu rolu. To, čo sa ráta, je rituál: Ja ti niečo dám a ty si to môžeš nechať.

Našiel/našla som to pre teba, lebo si myslím, že ti to urobí radosť. Už malé deti si strážia takéto darčeky ako svoje bohatstvo. Pretože cítia, že tu nie je iba gaštan, modré plyšové zvieratko, či obrázková kniha, ale je to znak toho, ako veľmi ma mama ľúbi.

Je to malá porcia šťastia. Deti, ktoré už vedia rozprávať, sa rady pochvália: „Pozri toto mi priniesol ocko z cesty a toto tu mám od mamičky!“ Dieťa sa z darčeka neobyčajne teší a rovnako silné je i sklamanie, ak ho od rodičov pri ich návrate nedostane. Lebo darčekom mu ukazujú, že: „Na služobnej ceste som na teba myslel/a a je pre mňa dôležité, aby si sa tešil/a.“

Tento spôsob lásky ale na druhej strane neznamená, že máme deti zasypávať darčekmi. Vtedy hrozí nebezpečenstvo, že sa darček stáva rutinou a samozrejmosťou. Darčeky nemajú byť ani náhradou za ostatné prejavy lásky, napr. za chýbajúcu pozornosť.

Deti, ktoré uprednostňujú tento spôsob prejavovania lásky, milujú rôzne zaujímavé balenia, napätie pri ich otváraní a rady ukladajú darčeky na svoje čestné miesto.

Tipy: Kúpte úplne obyčajné veci, ako napr. mydlo, šampón alebo zubnú pastu, a dajte to dieťaťu ako prekvapenie. Pripravte mu na raňajky obľúbené jedlo a prikryte ho (kvôli prekvapeniu). Občas mu schovajte malé prekvapenie pod vankúš. Na narodeniny alebo iný sviatok mu pripravte špeciálny darček.

Lukáš, 7 rokov: „V peračníku mám pero, ktoré mi ocko doniesol až z New Yorku, píšem s ním iba písomky! Podľa mňa mi nosí šťastie, hlavne na angličtine.“

Tretí jazyk lásky – čas

Bábätká vôbec nepovažujú za niečo zlé, keď sa počas všedného dňa len tak pomimo zúčastňujú rodinného života. Najmä keď sú v rodine aj starší súrodenci, je celkom prirodzené, že sa denný program orientuje skôr podľa nich – bábätku úplne stačí prizerať sa tomuto dennému ruchu z babyšatky, kde je dobre chránené.

Ale aj preňho je dôležitou skúsenosťou, ak občas zažíva jeden z týchto vzácnych momentov, v ktorých cíti, že: Teraz je tu mamička alebo otecko len a len pre mňa! Teraz si pozrieme obrázkovú knižku a žiaden telefón ani termín nás pri tom nevyruší.

Odborníci tento čas nazývajú aj „quality time“ – voľne preložené vyhradený čas. Ide o chvíle, kedy dieťaťu sprostredkúvame  nasledovné: V tomto momente nie je nič dôležitejšie ako my dvaja! Quality time je napríklad to, keď sa 10 minút zhovárame so svojím dieťaťom a nerobíme pri tom nič iné. Je to i 15-minútové skladanie stavebnice alebo hra s dieťaťom na počítači. Je to dar, ktorý je prítomný v okamihu.

Ďalšie tipy:

  • Požiadajte večer dieťa, aby vám porozprávalo, aký malo deň.
  • Sadnite si k dieťaťu a naraňajkujte sa spolu.
  • Udržujte s dieťaťom konverzáciu pri jazde autom.
  • Zúčastnite sa spoločne nejakej špeciálnej akcie (napr. výstava, múzeum, plavba loďou a pod.).
  • Kontrolujte dieťaťu pravidelne domáce úlohy, zhovárajte sa, ako chápe učivo.
  • Čítajte si spolu knihu a hovorte o nej.

Romanka, 8 rokov: Maminka často pracuje a domov chodí už keď mám úlohy napísané. Niekedy to ale babka nevie, a tak na ňu počkáme. Ja to niekedy robím naschvál, že učivu nerozumiem. Keď mama príde, tak sa so mnou učí. Vie mi úlohy pekne vysvetliť. Vtedy som taká šťastná…“

Štvrtý jazyk lásky – skutky a služby

Skutky a služby sú štvrtým prejavom lásky a znamenajú, že pre dieťa robíme niečo, čo si váži a čo má rado. Pre dieťa, pre ktoré sú prvoradé skutky, sú tieto činy nevyhnutné. Ak mu napríklad opravíme bicykel, znamená to pre neho viac než len to, že bude zasa jazdiť.

Prejavy služby však neznamenajú, že budeme pre dieťa robiť „všetko“. Tieto služby by mali byť primerané veku (4-ročnému dieťaťu môžeme ustlať posteľ, ale 8-ročné by to malo urobiť samo) a pre udržanie rovnováhy v tejto oblasti by sme mali pre svoje deti činiť najmä to, čo ony samy ešte nezvládnu.

Patrí sem napríklad:

  • oprava pokazenej hračky;
  • sprevádzanie dieťaťa k lekárovi;
  • odvoz do školy;
  • uvarenie obľúbeného jedla;
  • pomáhanie s domácimi úlohami;
  • pomoc dieťaťu pri upratovaní rozhádzaných hračiek;
  • ušitie kostýmu na karneval a pod.

Simonka, 5 a pol roka: „Viem, že ma maminka ľúbi. Aj vtedy, keď mi dá brokoličkovú polievku, ktorú moc neľúbim alebo mi dáva lieky, keď mám kašeľ. Ale podľa mňa – najviac ma ľúbi, keď mi dovolí na večeru pizzu. Ona si dá radšej šalát, lebo v ňom je viac vitamínkov, ale mne a ocinovu dá pizzu – to nás ľúbi úplne najviac, však?“

Piaty jazyk lásky – slová uistenia

Každý pokrok je oslavou: Keď sa bábätká po prvýkrát zasmejú, vydajú hrdelný hlások, chytia predmet do rúčky, zatlieskajú, posadia sa, vylezú na stoličku alebo začnú chodiť, sú rodičia pyšní a dojatí zároveň.

„Výborne, podarilo sa ti to, zlatko!“ – takáto vážne myslená chvála je pre dieťa priam urýchľovačom vývinu. Pretože mu ukazuje, že mama a ocko videli, ako som sa snažil/a. Považujú za dobré, že sa stávam väčším/väčšou a samostatnejším/ samostatnejšou. A teraz sa tešia so mnou, pretože ma majú radi!

V tomto ranom veku teda deti chválime a dodávame im túto istotu často. Ale slová uistenia sú potrebné i v ďalších etapách ich života. Slová chvály, lásky, povzbudenia, pochopenia sú spôsoby, ako dieťaťu povedať: „Záleží mi na tebe.“

Tieto slová môžu dodať deťom hlboký pocit istoty. Deti potrebujú počuť, že ich milujeme. K tomu samozrejme patria slová „Milujem ťa, mám ťa rád“. Ale deti rady prijímajú aj pochvalu, ak sa usilovne snažia, tešia ich slová, ktorými im dávame najavo, že v ne veríme a pod.

Chcú, aby sme im hovorili, ako veľa pre nás znamenajú – a to v denných dávkach! Ak ste spozorovali, že práve toto je prvoradé pre vaše dieťa, vyberajte slová opatrne a dbajte o jemný tón vášho hlasu. Pozor na karhanie. Tieto deti reagujú na karhanie a výčitky veľmi citlivo

Tipy:

  • Pochváľte dieťaťu jeho výzor – účes, oblečenie. Napr. „Si pekné dievča!“ „Ten účes ti pristane!“
  • Nezabudnite pochváliť jeho úsilie, nielen úspechy!
  • Vzdajte dieťaťu úprimnú úctu, ak preukáže vo vzťahu k súrodencovi pozitívne charakterové vlastnosti.
  • Na konci dňa mu pripomeňte, čo pekné a záslužné urobilo.
  • Občas mu k desiatej pribaľte lístok so slovami, že ho máte radi.

Silvia, 10 rokov: „Vyhrala som krajské kolo v recitačnej súťaži a mama sa tým chválila aj kolegyniam v práci, dokonca aj našej susede. Veľmi sa mi to páčilo. Nevedela som, že to bude tak prežívať a dúfam, že sa mi to podarí aj o rok, alebo v inej súťaži…“

Ako zistiť, ktorý spôsob prejavovania lásky je vášmu dieťaťu najbližší?

Teraz už vieme, aké sú prejavy lásky. To však nestačí. Dôležité je spoznať, čo preferuje vaše dieťa. Podľa Chapmanna je to možné od veku cca 4-5 rokov. Ide pritom o „trojkrokový“ proces:

  • Pozorujte, ako vám vaše dieťa vyjadruje lásku! Napríklad pre nášho syna (4) je najdôležitejší „jazykom“ lásky fyzický kontakt. Pri rozlúčke i pri našom príchode z práce sa s nami objíma, často nás hladká a mazná sa.

Dotýka sa nás, lebo chce, aby sme sa ho aj my dotýkali. Pokiaľ chodí aj vaše dieťa za vami často s úmyslom vypýtať si pusu, môže byť pre neho primárnym fyzický kontakt.

Alebo povedzme, že vaše dieťa vždy hovorí: „Ty si najlepšia mama na svete.“ Ak vás často chváli, potom počúvanie slov uistenia bude pre neho  prvoradé. Rado vás dieťa obdarúva vlastnoručne vyrobenými darčekmi? Potom práve toto je pre neho prioritou.

  • Počúvajte, čo si žiada vaše dieťa najčastejšie! Ak chodí často so žiadosťou o opravenie, že niečo pokazilo, alebo aby ste mu pomohli s úlohami do školy, potom ide o služby. Ale ak vás dieťa neustále prosí o čítanie príbehov alebo o to, aby ste sa s ním pohrali, je veľká šanca, že jeho prioritou je kvalitne strávený čas.
  • Počúvajte, na čo sa vaše dieťa sťažuje najčastejšie! Ak často hovorí: „Prečo si mi nič nepriniesol z roboty?“ asi vám oznamuje, že symbolom lásky je pre neho dávanie a prijímanie darčekov. Ak vás váš syn alebo dcéra kritizujú za to, že sa s nimi málo hráte, že ich nepochválite za jednotky v žiackej knižke, alebo že im nechcete pomôcť s domácimi úlohami, potom vám týmto spôsobom napovedajú, čo je pre ne najdôležitejšie.

Iná možnosť, ako objaviť reč lásky, spočíva vtom, že ponúknete dieťaťu alternatívy a necháte ho vybrať si, čo by chcelo: napr. ísť na ryby (ČAS) alebo nové tenisky (DARČEK)?. Odpoveď môže byť ukazovateľom prejavu lásky vášho dieťaťa.

Ako v deťoch pestovať vzťah k prírode?

Nie tablet, mobil, PC, playstation… Ale príroda. Len tá nabije energiou, prečistí hlavu, pľúca, poskytne relax, harmóniu a oddych.

Ako deti viesť k láske k prírode? Pestovanie vzťahu k prírode je nielen cestou, ako prebudiť v dieťati radosť z pohybu, ale je aj spôsobom, ako ho učiť spoznávať a chrániť svoje okolie.

Zo zdravotného hľadiska je turistika jeden z najzdravších a najbezpečnejších športov. Vhodné vonkajšie podmienky (čistota a teplota vzduchu a i.) zabezpečia, že dieťa sa stane nielen zdravším, ale aj ohľaduplnejším a múdrejším človekom. Nemusíte pritom zdolávať Mount Everest, ani blúdiť po amazonských pralesoch. Stačí, ak sa dobre rozhliadnete po svojom okolí a určite narazíte na neďaleký lesík, park, rybník, alebo miernu zalesnenú vyvýšeninu. Naplánujte si vychádzku na tieto miesta a spolu s potomkom majte doširoka otvorené oči i uši. Príroda vám okrem nezabudnuteľných estetických zážitkov a dobrého zdravia dá aj chvíle naplnené rodinnou pohodou a pocitom spolupatričnosti. Nebojte sa zlého počasia, nezabudnite však na pršiplášť a teplejšiu mikinu, potom vám vonkajšia nepohoda pobyt v prírode nepokazí. Tip MAMA a ja  Výlet urobíte pre deti atraktívnejší, ak namiesto monotónnej chôdze vyskúšate súťaže na témy:

  • kto uvidí najviac chrobákov,
  • kto nájde najviac vetvičiek na zemi,
  • kto najrýchlejšie povie, na aké zviera sa podobá mrak na oblohe,
  • kto nájde najväčší list a iné.

Budovanie sebaúcty u detí

V psychológii sebaúcta znamená celkové ocenenie vlastnej hodnoty. Nájdeme ju aj pod názvami poznanie vlastnej hodnoty, sebadôvera alebo rešpektovanie vlastnej osobnosti. Hoci sa bežne vyskytujú jej krátkodobé odchýlky, psychológovia ju zvyčajne považujú za trvalú vlastnosť osobnosti.

Čo znamená slovo sebaúcta

Sebaúcta je v podstate sebaláska, ktorú si budujeme na základe uvedomovania si svojej ceny a hodnotenia sa podľa vecí, na ktorých nám najviac záleží. Hodnotíme vlastné úspechy i neúspechy, k hodnoteniu pridávame kritiku i pochvaly iných ľudí.

Taktiež hodnotíme spôsob, akým sme zvládli úlohy, do ktorých nás obsadilo okolie alebo my sami. To všetko nám pomáha vytvoriť si o sebe kladné i záporné obrazy. To znamená, že to, ako sa vnímame, je súhrnom našich pozitívnych a negatívnych čŕt vnímaných našim okolím i sebou samým. Budovanie sebaúcty je pre väčšinu ľudí náročná úloha.

Ako sa buduje sebaúcta u detí

Sebaúcta sa u detí začína vytvárať už v kojeneckom veku na základe správania rodičov k dieťaťu. Ak mu rodičia poskytujú dostatok vhodných podnetov a nechajú mu aj určitú voľnosť pre jeho rozvíjanie sa, dieťa spoznáva svoju veľkú hodnotu.

Niekoľko mesačné bábätko sa má rado. Myslí si, že ho majú radi aj ostatní. Svoje pocity neoddeľuje od toho, čo robí ani od toho, čo robia jeho rodičia. Ak sa mu venuje pozornosť, cíti sa byť milované.

Istota dieťaťa, že je milované a hodné lásky, sa s pribúdajúcim vekom začína rúcať. Ak nie ste s ním, stáva sa neistým, keď chcete odísť, môže spanikáriť. Ak odpovedáte v takýchto situáciách dôrazne no s láskou, začne postupne odlúčenie znášať lepšie. Nebude rado, že odchádzate, ale jeden a pol ročné dieťa si už bude viac-menej isté, že sa vrátite.

Ako rastie, začína si stále viac uvedomovať seba samého a svoju rozdielnosť od tých, ktorí sa oňho starajú. To sa deje niekedy v druhej polovici druhého roka. Dieťa začína objavovať svoju odlišnosť a vytvára si predstavu o sebe.

Jeho predstava o sebe sa čoraz viac zakladá na porovnávaní seba samého s ostatnými ľuďmi. Tieto porovnávania môžu byť neškodné (napr. ona je to dievčatko, ktoré má červenú bundičku) ale i znepokojujúce (on je ten chlapček, ktorý nevie rýchlo bežať).

Dieťa sa musí naučiť, že ho milujete také, aké je. Ak verí, že ho milujete len pre jeho úspechy a práve teraz sa mu to nedarí, myslí si, že ho milujete menej. Aj sebavedomé dieťa sa musí naučiť, že nie vždy môže byť najlepšie.

Ako môžu rodičia pomôcť pri budovaní sebaúcty u detí

Dôležitou úlohou pre rodičov je viesť dieťa tak, aby sa cítilo hodnotné. Dieťa, ktoré sa cíti hodnotné, cíti sa byť dobré, je plné sebavedomia a jeho sebaúcta je vysoká.

Tak, ako rodičia hodnotia svoje dieťa, tak ono potom hodnotí seba.

Pri budovaní sebaúcty u detí je dôležitý spôsob komunikácie s dieťaťom. Budovanie sebaúcty je proces, ktorý rodičia robia každý deň bez ohľadu na to, či si to uvedomujú alebo nie. Mali by si však uvedomiť niekoľko vecí:

  • Porovnávaním dieťaťa s inými môžete jeho sebaúctu zničiť.
  • Nie vždy sa aj tie najlepšie plány podaria.
  • Každé dieťa si zaslúži mať so seba dobrý pocit bez ohľadu na to, čo robí alebo nerobí.
  • Každý neúspech alebo sklamanie by mali byť pre rodičov príležitosťou, aby z nich mali nejaký úžitok, poučili sa z chýb, úplne na nich zabudli alebo to jednoducho nechali tak a nevracali sa k nim.
  • Hovorte deťom, akú majú pre vás cenu, ako veľa pre vás znamenajú.
  • S dieťaťom zaobchádzajte úctivo a zdvorilo, ako keby to bol cudzí človek.
  • To, ako sa dieťa správa, sa učí doma. Porozmýšľajte, či s dieťaťom komunikujete efektívne, venujete sa mu, alebo ho okríknete, ste netrpezliví a podráždení.
  • Nikdy neurážajte dieťa!
  • Počúvajte dieťa, čo vám chce alebo sa snaží povedať. Keď sa sním rozprávate, odstráňte všetky rušivé vplyvy (vypnite rádio, TV, odložte knihu) a pozerajte sa na neho. V priebehu rozhovoru mu klaďte otázky ako dôkaz, že sa o neho naozaj zaujímate.
  • Zaujímajte sa o názor dieťaťa a pýtajte sa ho na naňho. Môžete požiadať dieťa o radu vo veciach, ktorým sa rozumie. Plánujte spolu výlety či dovolenku. Pre dieťa je dôležité vedieť, že jeho názor sa ráta a má v rodine svoju váhu.
  • Trávte s dieťaťom spoločný čas a robte veci spolu. Dieťaťu tak na jednej strane dávate najavo, že je pre vás hodnotné a na strane druhej sa pri vás naučia zručnosti a stanú sa schopnejšími. V takýchto chvíľach sa dieťa ľahšie otvorí a podelí sa s vami o svoje radosti i starosti.
  • Buďte dieťaťu príkladom.
  • Pri skúšaní nových vecí ho povzbuďte, prípadne mu vysvetlite alebo ukážte, ako danú vec urobiť alebo ako danú situáciu vyriešiť.
  • Chváľte dieťa za všetko, čo chcete u neho posilniť (pekné charakterové vlastnosti, aktivity, činy). Dieťa rado prijíma pochvalu, hlavne keď vie, že urobilo niečo dobré. Všímajte si jeho silné stránky a povedzte mu o nich.

Vedomie vlastnej hodnoty dieťaťa ovplyvňuje jeho pocit bezpečia a jeho nezávislosť. Dieťa, ktoré sa má rado, pozná svoju hodnotu, sa nepotrebuje utvrdzovať o láske okolia a priťahovať na seba pozornosť nevhodným správaním alebo neustálou snahou zapáčiť sa niekomu. Vie, že ho stále milujete, aj keď práve nie ste pri ňom alebo robíte niečo iné.

Predčitateľská gramotnosť – ako ju rozvíjať?

Predčitateľská gramotnosť nie je len záležitosť materskej školy. Aj vy – rodičia – by ste sa mali aktívne zúčastňovať na jej rozvoji u svojho dieťaťa.

Ako rozvíja gramotnosť škôlka?

Predškolská edukácia v materskej škole uvádza dieťa do reality cez rozmanitosť, pestrosť a ich vzájomné súvislosti. Učiteľky v materských školách pracujú na celostnom rozvoji osobnosti detí, osvojovaní kľúčových kompetencií ako nástrojov ďalšieho vzdelávania a pomáhajú im v budovaní vlastného obrazu sveta a v rozvíjaní seba samého.

Zámerné rozvíjanie predčitateľskej gramotnosti detí predškolského veku by sa malo uskutočňovať v spojení hovorenia, počúvania, čítania, písania, ktoré sú sprevádzané myslením, porozumením a chápaním.

Zo zistení nedávno realizovaného prieskumu však vyplynulo, že v mnohých prípadoch prostredie materských škôl pripomína „sterilné prostredie“, ktoré okrem písomných oznamov pre rodičov neobsahuje dostatočné množstvo prvkov, ktoré rozvíjajú predčitateľskú gramotnosť. Mali by ste preto pracovať na podnecovaní gramotnosti aj doma.

Kedy s predčitateľskou gramotnosťou začať doma? Stimulácia gramotnosti má prebiehať už od vstupu dieťaťa do materskej školy, to znamená, že od tohto veku je vhodné sa venovať rozvoju gramotnosti aj v domácom prostredí.

Vytvorte doma podnetné gramotné prostredie

Gramotne podnetné prostredie tvoria prirodzené podnety, ktoré vaše dieťa motivujú k čítaniu a písaniu.

Prostredie by malo obsahovať texty vychádzajúce priamo z reality (nápisy budov, logá výrobkov, názvy potravín, sladkostí, reklamy a reklamné letáky, oznamy a pozvánky na rôzne podujatia, pohľadnice, zoznamy na nákupy, noviny, časopisy a najmä knihy). V priestoroch treba využívať nasledujúce prvky:

predmety a zariadenia označené názvami – využívajte slovíčka nalepené na skrinkách a rôznych zariadeniach, ktoré sú v zornom poli dieťaťa, aby si ich mohlo v prípade záujmu „čítať“ a odpisovať,

fotografie dieťaťa a rôzne iné fotografie s napísaným sprievodným textom,

pravidlá správania – vytvorte, resp. nechajte vytvoriť rôzne pravidlá dieťaťom a vystavte mu ich,

ranný odkaz – spoluvytvárajte s dieťaťom krátke správy,

kalendár oslávencov – vytvorte si zoznam sviatkov rodinných príslušníkov,

kalendár dní, počasia a ročných období – dieťa môže zaznamenávať priebeh a zmeny počasia,

maľované čítanie – vytvorte pre dieťa jednoduchý text, v ktorom sú niektoré slová nahradené obrázkami,

tabuľa s kriedami – dieťa si v prípade záujmu môže kresliť,

knihy a časopisy rôznych žánrov a formátu, ktoré sú voľne dostupné,

hracie kocky s písmenami –vhodné na tvorenie slov podľa písmena, ktoré „padne“ na kocke.

Prečítajte si viac o predčitateľskej gramotnosti – čo to vlastne je.

Rodičom aj učiteľkám v materských školách môžu pri rozvíjaní predčitateľskej gramotnosti pomôcť brožúry Predčitateľská gramotnosť 1 – námety a aktivity a Predčitateľská gramotnosť 2 – edukačné projekty, ktoré sú plné konkrétnych námetov na aktivity pre dieťa. Podporujú komunikačné zručnosti detí, rozvíjajú slovnú zásobu, fantáziu, tvorivosť a podnecujú tiež záujem o čítanie.

Rozvíjanie grafomotorického prejavu dieťaťa

V spontánnej detskej kresbe sa objavujú určité tvary, pričom s vekom dieťaťa pribúda ich rôznorodosť. Najprv sú to čiary a kruhy, potom rôzne „čarbanice“. Pokiaľ chceme dieťaťu pomôcť v rozvoji grafomotoriky, je veľmi dôležité poznať nadväznosť vývoja týchto prvkov – tvarov, a pracovné listy, ktoré dieťaťu ponúkame, treba vyberať s ohľadom na toto poznanie.

Deti pri nácviku písania postupne precvičujú isté skupiny grafických prvkov, až potom nasleduje písanie písmen. Je dôležité zdôrazniť, že každé dieťa je jedinečné a prechádza vývojom s drobnými odchýlkami od rovesníkov. Preto sa rodičia nemusia znepokojovať, pokiaľ zistia, že dieťa dosiahlo istý vek, ale veku primeranú skupinu grafických prvkov ešte nezvláda.

Ako začať

Je vhodné najprv precvičovať a zautomatizovať prvky, ktoré dieťa ovláda, až potom pripájať ťažšie prvky. Ak dieťaťu doprajeme dostatok času na zautomatizovanie základných grafomotorických prvkov, zvýši sa jeho grafomotorická obratnosť. Dieťa má väčšiu chuť tvoriť, pracovať s ceruzkou, keď vidí, že mu to ide a cíti sa pri práci isté!

Pred samotným precvičovaním grafických prvkov je vhodné zaradiť uvoľňovacie cviky.

Podpora dieťaťa pri práci

Pri navodzovaní prvkov, ktoré sú pre dieťa obtiažne, môžu rodičia použiť podporné techniky:

  • Slovná podpora – odkiaľ – kam má dieťa čiaru viesť
  • Zraková opora – pri vedení čiary napomôžu vyznačené body, naznačené línie
  • Opora hmatová – vymodelovanie tvaru, jeho ohmatanie

Na začiatku je dobré tieto podporné technika kombinovať – je fajn, pokiaľ sa dieťa môže pred kreslením s tvarom zoznámiť hmatovo, zároveň požadovaný tvar vidí a prípadne sa oboznámi s opornými bodmi alebo líniami, ktoré mu v kresbe budú pomáhať.

Pri všetkom, čo sme spomenuli, má mať dieťa slovný komentár. Pokiaľ sa rozhodnete s dieťaťom pracovať na podobných cvičeniach, tak to nekončí len tým, že vytlačíte kopu pracovných hárkov a posadíte dieťa za stôl. Mali by ste mu spočiatku všetko komentovať, objasňovať význam toho alebo onoho, aby dieťa rozumelo tomu, čo sa po ňom chce.

Náročnosť prvkov

Pred zvolením určitého tvaru majte na pamäti, že aj jednotlivý prvok môže mať viacero stupňov náročnosti. Je iné ak má dieťa kresliť kruh na veľký baliaci papier alebo má kresliť malé, rovnako veľké krúžky na linajku.

Čiže nestačí len správne vybrať prvok, ale treba pracovať od jednoduchšieho k náročnejšiemu stupňu náročnosti.

Túto zvyšuje:

  • Zmenšenie veľkosti prvku
  • Zvýšenie hustoty čiar
  • Znižovanie počtu podporných techník, až ich úplné vynechanie
  • Striedanie veľkosti
  • Striedanie tvarov
  • Požiadavka na presnosť kresby

I.skupina grafomotorických prvkov

Je charakteristická pre vekové obdobie 3 – 4,5 roka. Dieťa nadväzuje na obdobie čmárania, vie vopred, čo chce nakresliť, cielenie a koordinovane vedie čiaru. Z grafických prvkov sem patrí najmä rovná čiara a kruh.

Deti zväčša najskôr zvládnu vedenie čiary zhora nadol, až potom vodorovné čiary. Po nadobudnutí určitej istoty sa čiara uzatvára v kruh a deti začínajú kresliť prvých hlavonožcov.

Precvičovanie zvislej čiary môžete s dieťaťom robiť napr. tak, že spájate dva predmety, ktoré k sebe patria. Pracovné listy si vyrobíte aj doma, pomocou pečiatok. Môžete spájať aj body nakreslené na papieri, ale to už je náročnejšie na koordináciu dieťaťa.

Vodorovnú čiaru by dieťa malo kresliť zľava doprava. Tým sa podporuje zautomatizovanie očných pohybov v smere, ktorý je potrebný pri neskoršom písaní a čítaní. Príkladom na cvičenie vodorovných čiar je napr. dopĺňanie stupienkov rebríka, alebo dokreslenie klietky pre mačičky, aby nám neušla …

Ak dieťa ostáva dlho pri čiarach, než prejde ku kruhu, môžeme mu pomôcť rôznymi dráhami v tvare kruhu, ktoré dieťa opakovane obťahuje, aby sa pohyb zautomatizoval. Rôzne motivácie na toto obťahovanie môžu byť napr. autom, ktoré jazdí okolo domu, bublinky, snehuliaci, zvieratká z kruhov…

K prvej skupine prvkov patrí ešte kreslenie bodiek, kedy sa hrot ceruzky len dotýka papiera. Potom sú to oblúky, pričom pre deti bývaj jednoduchšie spodné oblúky. V tomto čase deti zvládnu jedným ťahom len jeden oblúk, teda netreba trvať na tom, že dieťa musí plynule spojiť aj vrchný, aj spodný oblúk bez zdvihnutia ceruzky z papiera. Motiváciou pre kreslenie oblúkov môže byť napr. skákanie žabky z lekna na lekno, skákanie veveričky na konárikoch, šnúry na koráliky …

Prečítajte si aj: 15 vecí, ktoré má dieťa zvládnuť pred nástupom do školy >> >>

Posledným, najnáročnejším, prvkom tejto skupiny sú šikmé čiary vedené pomocou oporných bodov. Ak ostávajú pre dieťa problémom, kreslíme pomocné dráhy – spojovacie línie, po dlhší čas. Motiváciou môže byť napr. pršiaci dážď z oblaku.

 

II.skupina prvkov

Táto skupina je charakteristická pre vek 4 – 5,5 roka a pre prvky, ktoré sem patria, je potrebné väčšie rozpätie a širšia škála koordinovaných pohybov spolu so zámerným udržaním vzdialenosti (napr. pri kresbe špirály musí dieťa udržať rozpätie medzi jednotlivými líniami).

Špirála je náročná na koordináciu odhad vzdialenosti medzi čiarami, dieťa do pohybu musí zapojiť ruku od ramena až po zápästie. Motiváciou pre kresbu môžu byť slimáčikove ulitky alebo bludisko. Deťom môžeme predkresliť na papier veľkú špirálu a oni je zo začiatku obťahujú. Potom im pripravíme začiatok špirály a oni ju dokončujú.

Zvládnutie šikmej čiary všetkými smermi sa objavuje najčastejšie na kresbách slniečok, kedy deti kreslia lúče svietiace na všetky strany. Vedie čiar šikmým smerom začíname spájaním šikmo umiestnených obrázkov (motiváciou môže byť spájanie dvoch rovnakých predmetov na obrázku, rôzne dráhy alebo šmykľavky). Až neskôr sa prechádza na spájanie bodov od stredu kruhu von. Motiváciou môžu byť obrázky „krájania torty“, dážď padajúci z obláčika.

Vlnovka si vyžaduje zvládnutie horného aj spodného oblúku a preto k jej kresbe pristupujeme až v čase, keď má dieťa oboje „v ruke“. Najjednoduchšie je kreslenie vĺn kedy ešte nevyžadujeme presnosť (vlnky v mori). Vždy kreslíme zľava doprava. Postupom času by vlnky mali byť zhruba rovnako ďaleko od seba a línie by sa nemali prekrývať.

Motiváciou okrem klasických vĺn môžu byť kopce, vzorček na šatách, alebo slalom.

Elipsa vychádza z prirodzeného pohybu zápästia a pre väčšinu detí je to nenáročný pohyb. Niektoré deti môžu mať problém pri rozlišovaní kruhu, špirály a elipsy. Neponáhľame sa, ale pomáhame dieťaťu vnímať rozdiel. Dieťaťu môže pomôcť, keď najskôr nakreslíme tvary na veľký papier, dieťa ich postupne prechádza prstom a potom ceruzkou.

Motiváciou pre kresbu elipsy môžu byť slivky, šišky, behanie po ovále.

Ďalším prvkom tejto skupiny sú „zuby“ – ostré obraty. Ich kreslenie znamená zvládnutie šikmých čiar a zmeny smeru vo vedení čiary. Toto nie je jednoduché: dieťa musí pri vedení čiaru ruku pozastaviť, nezdvíhať ju, zmeniť smer a pokračovať v čiare. Ak to nevie, tak aj v spontánnej kresbe nebudú napr. strechy špicaté, ale zaoblené.

Zmenu smeru môžeme navodiť cvičeniami

  • Spájanie bodov šikmými, vzájomne sa pretínajúcimi čiarami. Motiváciou  môže byť behajúca myška za syrom. Dieťa vedieme k neprerušovaniu čiary, k dotiahnutiu línie.
  • Obťahovanie hojdačky, kolísanie, motivácia húpavým pohybom. Spočiatku je vhodné, keď dieťa kresbu len obťahuje. Môžeme napomáhať aj slovne: „Hojda a zastavím sa, hojda a znova sa zastavím.
  • Kreslenie zubov medzi oporné body. Môžeme začať obťahovaním ostrej kľukatej čiary. Pri samotnom kreslení zubov dbáme na to, aby boli naozaj špicaté. Až pokiaľ dieťa zvláda zmenu smeru a špicatý tvar, zameriavame sa na približne rovnakú veľkosť zubov. Motiváciou môžu byť zuby na pílke, zuby krokodíla, chrbát zmije.

Posledným prvkom tejto skupiny sú spojené oblúky. Pri nich tiež dieťa potrebuje zvládnuť zmenu smeru, tak ako pri zuboch. Ak toto nezvláda, tak zväčša kreslí nie spojené oblúky, ale kladie jednotlivé oblúky vedľa seba. Motiváciou na spojené oblúky môže byť žabka skákajúce cez lekná na vode, vtáčik lietajúci z konára na konár, koník preskakujúci prekážku.

 

Pri podpore grafomotorického prejavu dieťaťa je dobré vedieť, že existujú skupiny prvkov, ktoré sa objavujú v istom veku dieťaťa a ktoré sa „trénujú“ v istej postupnosti a nadväznosti. Po prvejdruhej skupine sa v tomto článočku budeme venovať tretej skupine grafomotorických prvkov.

III.skupina prvkov

Táto skupina je charakteristická pre vek 5 – 6,5 roka a prvky, ktoré sa tu objavujú vyžadujú podobnú koordináciu ruky a rozsah pohybov vo vertikálnom i v horizontálnom smere, ako potrebujeme pri písaní. Patria sem najmä slučky a oblúky.

Pri kreslení horných slučiek musí dieťa zvládať kríženie šikmých čiara dobre si uvedomovať smer vedenia čiary. Je vhodné, aby dieťa najskôr obťahovalo celý rad slučiek a až potom dokresľovalo len posledné slučky v rade.

Ak má problém uvedomiť si smer zatočenia slučky, je vhodné ho vyznačiť a napomôcť slovnou inštrukciou. Dajte si pozor na to, že dieťa môže mať problém s inštrukciou „doľava“, skúste radšej povedať (podľa aktuálnej konštelácie v miestnosti, kde dieťa píše) „k oknu“, „k stene“.

Spodné slučky bývajú pre deti ešte ťažšie než horné. Pri navodzovaní tohto prvku postupujeme podobne, ako pri horných slučkách, pomáhame slovnou inštrukciou či vyznačením smeru.

Postupne sa snažíme o plynulý pohyb, aby dieťa nakreslilo celý rad jedným ťahom, aby pohyb vychádzal z ramenného kĺbu.

Vôbec to nie je jednoduché, takže s dieťatkom treba byť trpezlivý a neustále ho povzbudzovať.

Horné oblúky s vratným ťahom (arkády)

Môžu byť pre dieťa tiež náročné, aj keď sa to nám dospelým nezdá. Dôležité je dieťaťu vysvetliť, čo má robiť, že čiara je v začiatku oblúku vedená v tej istej dráhe, ako ukončenie prechádzajúceho oblúka.

Jednou z možných inštrukcií je, keď dieťaťu povieme „po čiarke hore a hop!“ – a hop, preskočíme na druhý oblúčik.

Ak má dieťa problém s kreslením rady oblúkov, je dobré mu ich predkresliť na väčší papier a obťahovanie sprevádzať inštrukciou.

Spodné oblúky s vratným ťahom (girlandy)

Tu platia tie isté pravidlá ako pri horných oblúkoch. Inštrukcia pre dieťa môže byť: „po čiare dole a hojda naspäť nahor!“. Motivácie pre deti môžu byť napr.: skoky, oblúky mosta, škridle na streche.

Do tejto skupiny prvkov môžeme priradiť aj inú polohu slučiek – vo vertikálnom smere, ležaté osmičky, alebo ozdobné vzory pozostávajúce vlastne zo slučiek.

 

Týmto príspevkom končíme sériu o skupinách grafomotorických prvkov. Sama denne zisťujem, že je fajn vedieť aj niečo trošku viac, než je predtlačené a uvedené v písanke, a že aj keď sa nedarí rúčke ovládnuť ceruzku hneď, postupnými krôčikmi a hravými cvičeniami sa dá pekne napredovať.

Pre tých z vás, ktorý ste nečítali predošlé príspevky, len pripomeniem, že sme sa venovali skupinám grafo prvkov, od tých najjednoduchších (bodky, šikmé čiary), cez zložitejšie (špirála, vlnovky), po pomerne náročné slučky a arkády.

IV. skupina prvkov

Prvky tejto skupiny tvoria elementy písma a nie je potrebné, aby ich dieťa ovládalo v predškolskom veku. Patria sem stúpajúca šikmá čiara, horný a dolný zátrh alebo slučka.

K písaniu dieťa potrebuje zvládnuť aj predošlé prvky – napr. kruh, kedy sa naučí pohyb celej paže, alebo šikmej čiary – tú v počiatkoch dieťa kreslilo ako dážď, neskôr mu pomáha pri osvojovaní sklonu písma.  Zvládnutie „zubov“ (pílka) deťom umožnilo naučiť sa meniť smer a neskôr pomôže zvládať ostré obraty v písme. Osvojenie vertikálnych slučiek pomôže zvládnuť slučkové obraty vo veľkých písaných E, B a R.

Stúpajúca šikmá čiara s miernym prehnutím

Je jedným zo základných prvkov tvoriacich písmo. Je pre ňu typické, že ju píšeme zdola nahor. Je úvodnou časťou mnohých písmen (napr. malé písané l). Ostrý obrat je spojením šikmej čiary s prehnutím a šikmej čiary „dažďovej“ a je súčasťou napr. malého písaného t, i, p, j.

Horná  slučka

Skladá sa zo stúpajúcej šikmej čiary, slučkového obratu a šikmej „dažďovej“ čiary. Je veľmi dôležité dieťa upozorniť na sklon. Je súčasťou písaných písmen e, l, h, k. Podobne je to so spodnou slučkou, tá tvorí písmená j, y, g.

Srdcovka

V školskom veku môže deťom pomôcť vyvodiť písmeno S. Začína sa stúpajúcou šikmou čiarou s miernym prehnutím, pokračuje ostrým obratom a dokončením srdcovky.

Veľké písané „A“ a „O“

Tvorí ich šikmo postavený ovál a vratným ťahom pripojený dolný zátrh. Prvú časť – teda šikmý ovál môžeme najprv kresliť ako myšky a opäť – dôraz na sklon.

Už v predošlých článkoch sme upozornili na to, že náročnosť prvkov zvyšuje aj zmena ich veľkosti, teda keď od detí chceme, aby nakreslili menší prvok. K tomu ale pristupujeme až po dobrom zvládnutí prvku ako takého. Čiže v prvej fáze hoci aj jeden prvok na formát A4, postupne zmenšujeme veľkosť pvku.

Učiť dieťa čítať a písať v predškolskom veku?

Toto je otázka, ktorú riešia asi všetci rodičia budúcich prvákov. Dôvodom môžu byť obavy o školský prospech dieťaťa, ale aj prirodzená zvedavosť detí, ktoré sa sami o písmenká začnú zaujímať.

Ak sa teda dieťa samo pýta, aké je to alebo ono písmenko, odpovedzte mu, vysvetlite. Deti si radi prezerajú obrázkové knihy a keď niečomu nerozumejú, požiadajú nás dospelých o vysvetlenie – a treba im ho poskytnúť. Sú deti, ktoré sa uspokoja s niektorými písmenami, iné chcú poznať všetky. Akonáhle sa deti zoznámia s väčším počtom písmen, skúšajú postupne čítať.

Pokiaľ začne dieťa písmenká skladať do slabík a zo slabík tvoriť slová, je všetko v poriadku. Je tu však isté nebezpečenstvo, že dieťa nezačne skladať slabiky, ale začína čítať tak, že slová hláskuje. Čo je iste v predškolskom veku výkon a rodičia sa zväčša tešia, než by sa obávali. Je tu riziko, že dieťa pri tomto type čítania ostane aj v školskom veku a s postupujúcou výučbou môže zaostávať za spolužiakmi.

Podobne je to aj s písaním. Ak sa dieťa pokúša písať už v predškolskom veku, zvolí tlačené písmo. Niekedy deti píšu zrkadlovo a toho sa rodičia obávajú. Väčšinou však zrkadlenie súvisí s malou skúsenosťou dieťaťa s jednotlivými písmenami a ich presnými tvarmi. Niekedy však môže poukazovať na nevyzreté zrakové vnímanie, nízku schopnosť rozlišovania, chýbajúcu automatizáciu vo vnímaní postupnosti v smere zľava doprava.

Odborníci odporúčajú, aby rodičia nepodceňovali aktivity spojené s čítaním a písaním, ale aby ich sami nerozvíjali a aby tak predišli prípadným problémom. Niekedy sa totiž stane, že si dieťa písmen a čísla osvojuje mechanicky a ostatné zručnosti, potrebné k písaniu a čítaniu ešte nie sú dostatočne rozvinuté. A iba pamäťové učenie dieťaťu veľa osohu neprináša – skôr problémy na začiatku školskej dochádzky.

To čo treba podporovať a rozvíjať je reč (odstrániť logopedické problémy pred vstupom do školy), zrakové a sluchové vnímanie (čo vidíš na tom obrázku, čo počuješ, ktoré písmenko si počul prvé na začiatku slova?), priestorovú orientáciu a grafomotoriku – a tej sme sa venovali v sérií článkov aj my.

Želáme vám veľa radosti s vašimi predškolákmi a školákmi.

Drží vaše dieťa ceruzku správne? Mária Kopčíková

Prvé roky v škole predstavujú pre deti vzrušujúce obdobie: konečne sa dostanú bližšie k písmenkám a číslam, krok za krokom sa približujú k svetu dospelých. Ešte predtým však musia „ovládnuť“ ceruzku a naučiť sa s ňou narábať.

Poviete si – akože narábať? Predsa chytím a píšem! Nuž tak si ju teda chyťte. Ako ju držíte?

Správny úchop písadla

Ak ju držíte tzv. štipkovitým úchopom, prešli ste našim malým testom. Pokiaľ máte doma dietko staršie ako tri roky, zistite, či aj ono drží správne farbičku, keď tvorí svoje prvé umelecké diela.

Zhruba v 3. roku života by malo dieťa držať kresliaci nástroj týmto spôsobom: ceruzka leží na poslednom článku prostredník, zhora ju pridržiava bruško palca a ukazováka.

Ruka aj prsty sú uvoľnené, nezvierajú ceruzku kŕčovito, ukazovák nie je prehnutý. Ceruzka by mala presahovať kožnú riasu medzi palcom a ukazovákom.

U niektorých detí je tento úchop vyvodený skôr, u iných neskôr a veľmi dlho trvá, kým sa ručička uvoľní natoľko, aby malý umelec neurobil dieru do papiera, zakaždým keď troška pritlačí.

Uvoľnenosť ruky významnou mierou ovplyvňuje grafický výkon dieťaťa, jeho chuť kresliť a písať. Nadmerný tlak zvyčajne neumožňuje plynulosť pohybu ruky a tým aj plynulosť vedenia čiary.

Na začiatku kresebných pokusov dieťatka je tlak na podložku prirodzený, ale postupom času smerom k predškolskému obdobiu, by sa mal znižovať.

Význam pre školskú adaptáciu

Správne zvládnutie kreslenia a neskôr aj písania je jedným zo základných predpokladov pre úspešné absolvovanie školskej dochádzky. Nedostatočne rozvinutá hrubá a následne aj jemná motorika a nesprávne držanie písadla môžu pri nácviku písania v prvom ročníku ZŠ spôsobiť celý rad problémov.

Podľa PaedDr. Yvety Heyrovskej 60 – 80% práce detí v škole je o písaní. Deti píšte! A opisuje sa z tabule, píše sa do cvičných zošitov, píšu sa diktáty …

Správny štipkovitý úchop je základom „bezúnavového“ zdravého kreslenia a písania. Pokiaľ dieťa drží ceruzku (a neskôr aj pero) iným úchopom (napr. bruškami všetkých prstov, opretú o prostredník a zvrchu intenzívne tlačiac prostredníkom a ukazovákom …), pravdepodobne to bude jeho ruku veľmi vysilovať.

Okrem zvýšenej námahy, ktorou je ruka zaťažovaná, hrozí aj to, že bude pomalšia a neskôr dieťa môže mať problém napr. pri písaní diktátu, lebo jeho ruka „nebude stíhať“.

Dr. Heyrovská uvádza aj ďalšie dôsledky, s ktorými sa stretáva vo svojej praxi: nepekný rukopis, ťažkopádne písmo, nechuť k maľovaniu, výbavnosť písmen (neschopnosť vizuálnej predstavy písmenka), psychosomatické problémy v dôsledku zlého držania pera (bolesti hlavy, pálenie očí, problémy s chrbticou).

U detí vyššieho veku (na druhom stupni ZŠ) sa často objavujú problémy s časovo limitovanými prácami (písomky, testy).

Že vám tie dôsledky prídu až skoro nereálne?

Verte, že nie sú. Skúsenosti špeciálnych pedagógov hovoria o narastajúcom počte detí s rôznymi problémami (až poruchami) učenia, pediatri by iste potvrdili veľa detí s „krivou“ chrbticou.

K osvojeniu správneho držania napomáhajú aj ergonomické pomôcky – trojhranné ceruzky, špeciálne ceruzky a perá, ktoré majú vytvarované zóny pre postavenie prstov.

Správnej ergonómii písania by sa deti mali venovať už v materskej škole, mali by sa učiť správne držanie farbičiek a vhodné je, pokiaľ aj v škôlke majú správne pomôcky. To môžete ako rodičia overiť a spýtať sa na to pani učiteľky. A doma môžete zvážiť tiež kúpu sady takýchto farbičiek a porovnať si ten rozdiel.

U detičiek je vhodné začať trojhrannými ceruzkami, pričom platí pravidlo, že čím menšie dieťa, tým väčší priemer ceruzky potrebuje.

Deti 3 – 4 ročné                     priemer  14 mm

Deti 4 – 5 ročné                     priemer  12 mm

Deti 5 – 6 ročné                     priemer   9 mm

7 tipov na podporu správneho držania ceruzky

O grafomotorike, o tom, ako sa deti učia písať v prvom ročníku, sme už písali. No na to, aby dieťa nemalo v prvej triede problémy s písaním a celkovou únavou, je dôležité venovať sa správnemu držaniu ceruzky už dávno predtým, než dieťa do školy nastúpi.

 

Žiadny úchop nacvičovať netreba?

Nuž ak ste o tom presvedčený, tak nenacvičujte. Keď však vidím prváka, ktorý nemá žiadne motorické limity a zdravotné oslabenia, ako drží ceruzu ako kôl, je mi ľúto, ako sa pravdepodobne s písaním potrápi. A nie je takých detí málo.

Zlé držanie ceruzky, na ktoré si dieťa zvyklo, mu môže v budúcnosti spôsobiť nemalé problémy. Dieťa môže bolieť ruka, bude rýchlejšie unavené, zrejme sa mu nebude dariť tak, ako deťom ktoré ruku pripravenú majú, čo môže spôsobiť jeho nechuť k písaniu a učeniu ak takému. Môžu sa objaviť aj bolesti hlavy, či chrbtice.

Nácvik správneho držania je jednoduchší, než odúčanie od nevhodných návykov v neskoršom veku. Potvrdzuje to i špeciálna pedagogička Mgr. Liliana Šimečková:

„Mám skúsenosť, že tieto návyky sa utvárajú veľmi skoro, medzi 2-3 rokom a súvisia so samotnými začiatkami písania, kreslenia. Skrátka v dobe, kedy dieťa skúša kresliť, písať. A to, ako sa vtedy naučí držať ceruzku, je ho veľmi ťažko odnaučiť, úchop sa zafixuje a už sa to veľmi ťažko mení.“

Porucha grafomotoriky

O úrovni vývinu grafomotoriky hovorí najmä pohyblivosť prstov dieťaťa (všímajte si, ako navlieka korálky, niť do ihly, ako si naťahuje ponožky, ako chytá či hádže loptu, ako bubnuje prstami). Na menšej zručnosti na môže podieľať aj nevyhranená lateralita, ktorú je dobre odsledovať a prípadne cvičiť najneskôr okolo 5. narodenín.

Správny úchop grafického materiálu patrí k základným zručnostiam, ktoré by dieťa malo mať dobre fixované ešte pred nástupom do školy. Ak tomu tak nie je, dá sa uvažovať o poruche grafomotoriky.

Ako má vyzerať správny úchop? Drží vaše dieťa ceruzku správne?

Ak sa rozhodnete s dieťaťom „cvičiť“, potom majte na pamäti, že skôr, než po ňom budete chcieť, aby chytilo ceruzku, musí mať na to ruku primerane uvoľnenú a pripravenú.

Na to všetko slúžia také obyčajné činnosti, ako navliekanie korálikov, viazanie šnúrok, maľovanie prstovými farbami po veľkých plochách, používanie hrubých voskoviek, platenie rukami z hrubej vlny, vytrhávanie z papiera …. Potom môžete skúšať samotné držanie ceruzky (nezabudnite pri tom na ergonomické trojhranné ceruzky).

Pokiaľ si dieťa nevie zvyknúť na správne držanie ceruzky, skúste tieto tipy:

Správne postavenie prstov ruky

Dieťa otvorí ruku dlaňou hore. Vložíme mu na dlaň fazuľku a vyzveme ho, aby ju zachytilo malíčkom a prsteníkom.

 

Ostatné prsty sú pri tom vystreté (akoby dieťa ukazovalo počet tri). Potom dieťa ruku otočí smerom ku podložke, na ktorej je rozsypaná fazuľa alebo papierové guľôčky, prípadne iné drobné predmety.

 

Fazuľku stále drží dvoma prstami pritlačenými k dlani. Troma prstami prenáša rozsypané predmety dovtedy, kým ich všetky nevyzbiera.

U väčších detí (4 – 6) môžete aktivitu rozšíriť na vytváranie obrazu zo strukovín. Podmienkou je, aby dieťa vyberalo strukoviny, ktoré chce na obraz použiť len tromi prstami, pričom jednu fazuľku stále drží pod prstenníkom a malíčkom.

Modelovanie

Čohokoľvek, od plastelíny, cez hlinu, po cesto. Modelovaním sa vytvára tak potrebné uvoľnenie zápästného kĺbu.

Vkladanie a hádzanie

 

Použite klasické vkladačky alebo do obyčajnej papierovej škatule vyrežte otvory zodpovedajúce kockám (rôznym tvarom), ktoré máte doma.

Dôležité je tiež trénovať hádzanie loptou tak, aby dieťa nemalo z tejto činnosti strach a nezatváralo pri nej oči. Zatváranie očí je znakom nezautomatizovanej činnosti, z ktorej má dieťa ešte strach.

Prenášanie šošovice

 

Úchop tromi prstami využívaný pri písaní je rovnaký ako úchop lyžice. Pripravte si dve misky, čajovú lyžičku a šošovicu, či iný drobný materiál. Úlohou dieťa je presypať pomocou lyžice obsah z jednej misky do druhej.

Okrem toho, že prirodzene vykonáva pohyb vychádzajúci z pohybu dlane a prstov (dolný oblúk), nepriamo sa pripravuje na písanie (správny úchop písadla, pravo–ľavá orientácia, uvoľnenie drobných svalov rúk) i na matematiku (logická postupnosť činnosti).

Prenášanie pinzetou

 

Zrejme doma nájdete mozaikové stavebnice, či korálky – oboje je skvelé na posilňovanie drobných svalov ruky. Úlohou dieťaťa je napr. poskladať obrázok mozaiky len s pomocou pinzety, bez využitia prstov.

Nácvik správneho držania ceruzy

Začíname  cvičením na správne postavenie prstov ruky (viď vyššie) a postupne prechádzame k „soleniu“ striedavo dvoma a troma voľnými prstami (dieťa imituje solenie), pričom malíček a prsteník stále držia fazuľku.

Po fáze solenia uchytíme ceruzu špicom dole a akoby „autíčkom do garáže“ zájdeme kožnou riasou na ruke dieťaťa medzi uvoľnené prsty, až kým ceruzu zľahka neuchopí.

Trik s papierikom namiesto fazuľky

 

Vezmite malý kúsok postláčaného papiera a dajte ho dieťaťu chytiť pod prstenník a malíček. Zatiaľ čo dieťa stále drží vreckovku v týchto dvoch prstoch, do zvyšných troch prstov sa snaží uchopiť ceruzku.

Nezabúdajte pri všetkých aktivitách deti motivovať, urobiť si z cvičenia zábavu a nie tvrdý dril. A najmä buďte trpezliví!

Pomáhajú škôlkarovi pracovné zošity?

Pracovné zošity pre škôlkarov. Téma, ktorá rozdeľuje rodičov medzi tých, ktorí vidia ich význam a tých, ktorí ich považujú za „vyhodené“ peniaze.

Je používanie pracovných zošitov výmysel modernej doby?

Doc. PaedDr. Barbora Kováčová, PhD., liečebná pedagogička, si myslí opak: „Aj v minulosti sa používali pracovné zošity, len ich tlačená forma nebola taká známa a propagovaná. Deti si rozcvičovali ruku na voľný hárok papiera, kreslili na tabuľu či kriedami na chodník. V podstate išlo o priestor, ktorý však nebol ničím limitovaný, ani ohraničený. V súčasnej dobe sú pracovné zošity akýmsi mikropriestorom, ktorý má napomáhať deťom pripraviť sa na formát zošitov v prvom ročníku základnej školy.“

Význam pracovných listov spočíva najmä v ich mnohostrannom využití. Pracovný list má široké využitie, čo vytvára priestor na jeho použitie ako prostriedku pedagogickej diagnostiky, ako prostriedku sebahodnotenia a hodnotenia dieťaťa, ako portfólia a nepochybne aj ako prostriedku rozvoja kompetencií dieťaťa.

Pracovný list spĺňa požiadavku aj ako veľmi účelná a vhodná učebná pomôcka, a v neposlednom rade ako možná organizačná forma edukácie dieťaťa.

Ako môžu dieťaťu pracovné zošity pomôcť?

Mgr. Martina Böhmová, učiteľka v materskej škole v Ľubochni, si myslí, že „pracovné zošity pomáhajú deťom v rozvoji ich poznatkov, zručností, sú však aj veľmi dobrým diagnostickým nástrojom pre rodičov, ktorí ich používajú na domácu prípravu dieťaťa.“„Jednoznačne sa dá povedať, že pracovný zošit v akejkoľvek podobe má význam v podpore a rozvíjaní dieťaťa. Nie je to len o písaní, ale aj o rozvoji poznania, vzájomnej komunikácie, trpezlivosti a pozornosti,“ vyjadruje sa na margo používania pracovných zošitov Barbora Kováčová a pokračuje: „pracovné zošity sú v podstate predprípravou na školu, postupne učia deti koncentrovať sa na úlohu, ktorá sa vykonáva v sediacej polohe a pomerne dlhší čas ako bolo zvyknuté v materskej škole.“

„Ak má niektoré dieťa s určitým zadaním problém, pomocou pracovných zošitov sa dá tento nedostatok dostatočne skoro zistiť a pracovať na jeho odstránení,“ vysvetľuje Böhmová.

Ako by sa s pracovnými zošitmi malo pracovať

Hodnotenie pôsobí a zasahuje najcitlivejšiu oblasť dieťaťa – jeho sebavedomie, z toho hľadiska je dôležité podporovať a motivovať dieťa k úspešnému zvládnutiu daných úloh v pracovných listoch, pričom treba dopriať dieťaťu, aby:

  • pracovalo podľa svojich schopností a daností,
  • pracovalo podľa vlastného tempa (riešenie úloh prostredníctvom pracovných listov sa nemá realizovať v určenom čase, nemá mať charakter súťaže a pod.),
  • mohlo priebežne kontrolovať vlastný úspech a konfrontovať prípadný neúspech,
  • malo dostatok času a priestoru na odstránenie prípadného omylu a pod.

Samotní pedagógovia považujú za veľmi dôležité, aby cvičenia v pracovných listoch a zošitoch boli zostavené tak, aby prinášali deťom radosť, zábavu, hru, aby podporovali záujmy a zvedavosť dieťaťa.

Aktuálne pracovné zošity musia byť v súlade s predprimárnym vzdelávaním

Od septembra 2016 prišlo k zmenám v predprimárnom vzdelávaní v materských školách. Po novom sa kladie väčší dôraz na prácu s textom a vyučovanie bude viac experimentálne a technicky orientované.

Pracovné zošity, s ktorými deti pracujú v škôlkach, by mali byť teda jednak v súlade s tým, čo sa od nich bude očakávať a vyžadovať v škole, ale zároveň grafické spracovanie a celý obsah pracovného zošita by mal byť pre ne zaujímavý.

Pracovné zošity si v škôlkach vyberajú sami – buď samotné učiteľky (majú na výber z viacerých vydavateľstiev a rozhodujú sa podľa obsahu), prípadne pracovné zošity vyberá vedenie škôlky (kritériá by mali byť tiež vopred jasné, nemala by to byť len najnižšia cena alebo provízia od vydavateľstva).

Rodičia by mali byť vždy na začiatku šk. roka oboznámení s materiálmi, s ktorými ich deti budú počas roka pracovať.

V kníhkupectvách a v internetových obchodoch nájdete množstvo pracovných zošitov, prípadne sád pracovných listov.

Napr. aj pracovné zošity Škôlkar, ktoré sú prispôsobené novým zmenám, čo znamená, že obsahujú aktivity na dosiahnutie nových cieľov vzdelávania. Aktivity pre škôlkarov vo veku 5-6 rokov sú rozdelené do siedmich zošitov podľa oblastí predprimárneho vzdelávania.

Pravák alebo ľavák? Mgr. Jana Vlašičová

Ako liečebnému pedagógovi mi nikdy problém ľaváctva nepripadal ako problém. Je to asi tým, že oveľa horšie sa mi zdali poruchy (koktavosť, poruchy učenia a pod.), ktoré dieťaťu môžeme spôsobiť tým, ak ho násilne prerobíme z ľaváka na praváka (podobné problémy by zrejme vznikli aj v prípade, keby sme sa pokúsili niekoho prerobiť na ľaváka, ale vzhľadom k tomu, že náš svet je prevažne pravoruký, táto varianta odpadá).

Je ale asi ťažké vžiť sa do problému, ak je pre nás osobne vzdialený. Hoci som ambidexter (tzv. obojrukosť – viď. nižšie), nikdy som si úplne neuvedomila, že ľaváci to musia mať v niektorých chvíľach naozaj ťažké. Ale poďme najprv trochu k teórii:

Lateralita

– tak označujeme prednostné používanie jedného z párových orgánov – či už pohybových (ruka, noha) alebo zmyslových (oko, ucho). Rozlišujeme tri typy laterality:

  • Praváctvo
  • Ľaváctvo
  • Ambidextria (t.j. nevyhranená lateralita)

Nie všetci ľudia sú čistí ľaváci alebo praváci – to, že pri práci uprednostňujeme pravú ruku a nohu, ešte neznamená, že nemôžeme uprednostňovať ľavé oko. V takýchto prípadoch hovoríme o prekríženej lateralite.

Ak sa zhoduje lateralita pohybových orgánov s lateralitou zmyslových orgánov, hovoríme o lateralite súhlasnej.

Príčiny ľavorukosti či pravorukosti

Čo je príčinou toho, že je pre niekoho prirodzenejšie písať ľavou ako pravou rukou? Samozrejme – mozog a presnejšie mozgové hemisféry. Hoci sú mozgové hemisféry prakticky zrkadlovým obrazom jedna druhej, ich funkcie sú z mentálneho hľadiska veľmi odlišné. Keďže v predĺženej mieche dochádza k prekríženiu nervových dráh, pravá hemisféra riadi ľavú stranu tela a opačne. Preto sa predpokladalo, že ľaváci majú dominantnú (teda viac a usilovnejšie pracovitú) pravú mozgovú hemisféru a praváci zase ľavú.

 

Ľavá hemisféra

Myšlienkové procesy vznikajúce v ľavej hemisfére majú analytický charakter (oddeľujú jednotlivé myšlienky alebo pojmy jeden od druhého), lineárny (postupujú krok za krokom) a verbálny (vychádzajú zo slovných symbolov – či už hovorených alebo písaných). V tejto hemisfére sa tiež tvoria vety a riešia matematické rovnice. Dalo by sa povedať, že táto hemisféra nám sprístupňuje vedu a technológie.

Pravá hemisféra

Pravá hemisféra je zodpovedná za myšlienkové procesy syntetické (spájajú jednotlivé myšlienky alebo pojmy), holistické (chápu každý krok v širších súvislostiach) a predstavivé. Táto hemisféra nám slúži pri počúvaní hudby, ale aj vnímaní trojrozmerných predmetov a umeleckých diel. Mohli by sme povedať, že táto hemisféra nám sprístupňuje umenie a imagináciu.

Dominantná hemisféra?

V minulosti sa predpokladalo, že ľaváci majú pre všetky činnosti dominantnú pravú hemisféru a naopak. A hoci to pre niektoré veci určite platí, už v šesťdesiatych rokoch sa podarilo dokázať, že to nemožno zovšeobecniť úplne. Výskumy napríklad dokázali, že skoro 100% pravákov a až 60-70% ľavákov má pre reč dominantnú ľavú hemisféru.

Čo to vlastne znamená, byť ľavákom?

Poďme ale k praxi. Hoci v súčasnosti (aspoň dúfam) už tresty za používanie ľavej ruky pri písaní alebo jedení nie sú bežnou rutinou, problémy, ktoré ľavákom do cesty prináša každodenný život naďalej zostávajú. Život ľavákov ovplyvňujú tak reálne prekážky, ako aj prekážky socio-kulturálne (sem patria emocionálne, intelektuálne problémy a pod.).

K reálnym prekážkam patrí napríklad to, že väčšina nástrojov a zariadení je vytvorených tak, že uprednostňujú jednu ruku (a síce dôraz je na ruke pravej) pred druhou.

Nejde len o tak dlho diskutované nožničky, ale aj o otvárače na konzervy alebo fľaše, otvárania na oknách a dverách, kávovary, golfové palice, hudobné nástroje (najmä strunové), kuchynské pomôcky, technické náradia a nástroje, atď.

V takomto svete, vytvorenom pre pravákov majú ľaváci dve možnosti:

  1. naučiť sa používať nástroj pravou rukou (čo je pre nich neprirodzené a neefektívne zároveň) alebo
  2. sa naučiť držať nástroj nejako naopak, aby s ním mohli manipulovať ľavou rukou (čo je často nebezpečné).

V posledných rokoch sa už na trhu, resp. v špecializovaných obchodoch objavujú pomôcky pre ľavákov – nájdete nožnice či škrabku na zemiaky … No nepatria ešte stále do bežnej ponuky, rodičia ich skôr zháňajú cez internet. Problémy môžu byť s takýmto tovarom v menších mestách.

Pokiaľ ide o socio-kulturálne predsudky a prekážky, dúfam, že ak ešte existujú, čoskoro zaniknú. Niektorí autori hovoria o tom, že v minulosti boli deti – ľaváci v niektorých kultúrach dokonca považované za spriahnuté s diablom alebo satanom, alebo boli obviňované za sklon ku komunizmu len preto, že používali ľavú ruku. Za kulturálne najdôležitejšie je považované používanie ruky pri jedení a písaní. Pri týchto činnostiach boli v minulosti ľaváci doslova nútení používať pravú ruku.

V súčasnosti – spolu s výskumom, ktorý dospel k nevyvrátiteľným dôkazom, že preúčanie ľavákov a ich nútenie používať prednostne pravú ruku, vedie k oveľa väčším problémom ako je ľaváctvo samo, vedie súčasná pedagogika k tomu, aby bolo deťom umožnené používať tú ruku, ktorú samé chcú. Lateralita, tak ako veľa iných vecí sa v detstve vyvíja.

Niektorí autori (Penelope Leach) uvádzajú, že používanie ruky sa ustáli už vo veku 3 rokov, ďalší varujú pred tým, aby bolo dieťa, ktoré ešte nemá ustálené používanie jednej ruky považované za oneskorené a uvádzajú, že mnoho detí si silnú preferenciu ruky vybudujú až vo veku 7-8 rokov.

Takže pokiaľ ide o malé deti, ak im niečo podávate a nenačahujú sa za tým, podávajte im to do pravej ruky (je pravdepodobnejšie, že vaše dieťa je pravák – ľavákov sa uváza len okolo 10% populácie), ale v prípade, že si predmet alebo nástroj v ruke prehadzujú, nechajte ich. Znamená to zásah do ich práce a často tento zásah nie je prirodzený.

A na záver ešte povzbudenie pre rodičov ľavákov

– v súčasnosti existujú na celom svete obchody s tovarom určeným pre ľavákov – od nožníc, pier, ceruziek, cez golfové palice, oblečenie až po hudobné nástroje tu nájdete naozaj všetko stačí sa len pozrieť na internet a váš vyhľadávač vám takýchto obchodov určite nájde hneď niekoľko.

Rady rodičom pri výchove detí do 6 rokov

Nikto nás neučí byť rodičmi. Nie sú na to školy, nemáme povinný kurz rodičovstva a na to, ako vychovávať deti, musíme prísť sami. Často nám pomáhajú dobré rady v knihách a táto novinka patrí medzi ne.

Je to kniha Márie Tóthovej Šimčákovej, ktorú mnohí poznajú aj z televíznej obrazovky. Odporúčania a praktické rady vychádzajú z jej 23-ročnej praxe, no ako vraví, čo sa nenaučila v škole ani počas praxe, to ju naučili vlastné deti.

Som rodič. A čo s tým? je praktickým pomocníkom pre rodičov s deťmi do šesť rokov.  Každý z nás je občas tak trochu zúfalý a má pocit, že jeho ratolesti ho počúvajú „jedným uchom dnu, druhým von“.

  • Ako postupovať pri problémoch dieťaťa so zaspávaním a s jedením
  • Ako reagovať pri vzdore dieťaťa
  • Ako dieťa odučiť od cumľa a plienok
  • Ako deti odmeňovať
  • Ako postupovať pri strate blízkeho človeka
  • Ako rozvíjať reč dieťaťa 

To je len zopár otázok, s ktorými sa stretnete v bežnom živote a odpovede na ne nájdete v knihe Som rodič. A čo s tým?

Známa slovenská detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková ponúka užitočné rady pri výchove detí do 6 rokov a overené návody, ako postupovať v rôznych situáciách. Text je sprevádzaný vtipnými ilustráciami.

Kniha Som rodič. A čo s tým? obsahuje napríklad informácie týkajúce sa spánku, stravovania či vzdoru detí, postupov pri odúčaní od cumľa a plienok. Autorka odpovedá na často kladené otázky odmeňovania, prípadne trestania detí. Okrem iných sú vzácne aj rady, ako rozvíjať reč dieťaťa, či ako postupovať pri strate blízkeho človeka. Autorka predstavuje podnetné  odporúčania, ktoré by pri výchove mali naozaj pomôcť. Je presvedčená, že uplatňovaním týchto rád v praxi sa výsledky isto dostavia.

Prečítajte si úryvok z novinky Som rodič. A čo s tým?:

SPÁNOK DIEŤAŤA

Platí niekoľko zásad dobrého spánku v každom veku dieťaťa.
Pomôcť môže:

  • pravidelný čas ukladania na spánok (a prípadne aj zobúdzania) – večer si musíte zautomatizovať a naučiť dieťa, že každý večer sa všetko opakuje,
  • „uspávací rituál“, ktorý dieťa upokojí po celom dni. Môže to byť kúpeľ, túlenie sa, čítanie, rozprávanie o príjemných veciach, ktoré dieťa cez deň prežilo,
  • od začiatku treba dieťa naučiť, že zaspáva ono a nik to zaň nemôže urobiť,
  • urobte z postieľky bezpečné a príjemné miesto, do ktorého sa dieťa bude tešiť s obľúbenými postavičkami, plyšovými zvieratkami, príjemnou posteľnou bielizňou, lampičkou, ktorú dieťa môže hocikedy v noci zasvietiť,
  • vyhýbajte sa strašidelným rozprávkam a filmom, najmä ak už dieťa nejakú nočnú moru malo. Usilujte sa byť tak trochu ako dieťa, lebo to, čo je pre vás normálne, môže dieťa strašiť. Majte na zreteli, že aj rýchle striedanie obrazovv akčnej rozprávke môže byť dôvodom obáv a strachu dieťaťa,
  • vytvorte si večerný rituál (večera, kúpeľ, prezliekanie do pyžamka, prebalenie či posledná cesta na WC, bozk na dobrú noc a ľahnúť si do postele),
  • striedanie pri ukladaní dieťaťa – najlepšie by bolo, keby ste sa s otcom, prípadne aj so starými rodičmi striedali, lebo potom bude dieťa pripravené na zaspávanie aj s inou osobou, nielen s matkou,
  • kto je v postieľke, už z nej nevykrikuje a nevylieza – dodržiavajte túto zásadu a nedajte sa vtiahnuť do „hier“ vykrikovania typu „musím cikať, som smädný“, ktoré zaznieva v rodinách často hneď po tom, čo si deti ľahnú, lebo všetko robia radšej ako zaspávanie,
  • pri vážnej nespavosti už od malého dieťaťa riešte tento problém aj s detským lekárom, prípadne homeopatom.

 

9 signálov, ktoré už v predškolskom veku naznačujú problémy s učením

Máte pocit, že je problém, keď v troch rokoch dieťa nevie rátať do 10, nepozná 15 farieb a nevie 18 básničiek? To v jeho veku zrejme nebude žiadna výnimka … no postupom veku smerom k tomu predškolskému by toho postupne malo zvládnuť viac a viac.

 

Veľa rodičov si myslí, že ak aj dieťa má pred nástupom do školy isté limity, po “zabehnutí sa” do školskémo režimu všetko doženie a nebude mať žiadne problémy. No nemusí to tak byť vždy – ako upozorňuje špeciálna pedagogička Mgr. Liliana Šimečková, PhD.

Pracuješ s deťmi s poruchami učenia a s oneskoreniami vo vývine, ktoré následne môžu mať problém v škole. Čo je podľa teba takým prvým signálom, ktorý by si rodičia mohli všimnúť, keď je ešte dieťa v škôlke, že perspektívne môže mať nejaké poruchy učenia?

V predškolskom období by z môjho pohľadu mohlo byť prvým signálom napr.

 ak dieťa nerozlišuje obrázky, nevníma detaily,

  má ťažkosti v orientácii v priestore, kedy sa neorientuje, čo je nad, pod, vedľa, pri.

Ďalšou takou oblasťou je oblasť komunikácie. Tu si môžu všimnúť  napr.

  pomalšie tempo vybavovania si pojmov, mien, názvov. Nejde tu však o neznalosť, ale skrátka „mozog“ im nedodá pohotovo odpovedajúci výraz.

  Taktiež môže nepresne rozlišovať slová v hovorenej reči, čo sa vedie k nepresnostiam pri konverzácii, prípadne nevie udržať myšlienku.

  Iným signálom, ktorý môže poukazovať na ťažkosti s pozornosťou je, či sa dieťa dokáže primerane sústrediť a koncentrovať na činnosť. V takomto prípade sledujeme, či ho pri činnosti vyrušia malé podnety ako je šepot, zazvonenie telefónu.

  Prípadne si môžu u svojho dieťaťa všimnúť opakovaný nepokoj, vrtenie sa na stoličke, kopanie nožičkou pod stolom, prípadne neustále pohupovanie nožičkami.

  Rodič si môže všimnúť, že jeho dieťa má problémy so zapamätávaním. Nevie si pohotovo vybaviť, kde si odložilo veci, hračku, kam ide a pod.

  Ďalej to môžu byť aj ťažkosti v koordinácii pohybov, čo sa prejavuje narážaním do ľudí, stojacích predmetov, prípadne opakovane zhadzujú predmety.

Ako môže deťom pomôcť špeciálny pedagóg? >> >>

  Rodičia môžu pozorovať, že deti sú pohybovo ťažkopádne, majú problém so zapínaním gombíkov, pri ovládaní malých tlačidiel, pri navliekaní malých predmetov ako sú korálky, gombíky.

Ťažkosti sa môžu prejavovať izolovane, dôležité je ak sa opakujú a naberajú na intenzite, prípadne sa kombinujú.

Na čo je potrebná pravo-ľavá orientácia?

K úspešnej pripravenosti dieťaťa na zvládnutie školy, ale aj úplne bežných životných situácii, je nevyhnutná orientácia v priestore a pravo-ľavá orientácia.

Priestor a dieťa

Priestor je definovaný tromi osami: horizontálna, vertikálna a predozadná. Správna orientácia v priestore vyžaduje jeho správne vnímanie, ktoré je výslednicou zmyslových orgánov a mentálnych činností.

Schopnosť orientovať sa v priestore sa u dieťaťa vyvíja už v prvom roku života. Podieľa sa na nej zrakové i sluchové vnímanie, to, že dieťa sa hýbe, manipuluje s predmetmi. Vývin a osvojovanie priestorových pojmov sa začína v rovine vertikálnej, dieťa si najskôr osvojuje pojmy HORE – DOLE. Neskôr pribudnú pojmy VPREDU – VZADU a nakoniec VPRAVO – VĽAVO. Tieto druhé dve skupiny pojmov nie sú pre dieťa jednoznačné, vždy sa menia vzhľadom na polohu tela.

V predškolskom veku by dieťa malo rozlišovať a vedieť ukázať/nakresliť:

  • Hore/dole, vpredu/vzadu, nad/pod, vedľa
  • Prvý, posledný, predposledný, tesne pred, tesne za

Tieto pojmy patria k predčíselným operáciám v matematike, no sú nevyhnutnou súčasťou orientácie v bežnom živote.

Mohlo by vás tiež zaujímať: Ako sa vyvíjajú matematické predstavy u detí?

Pravo – ľavá orientácia

Nejde tu len o to, aby dieťa vedelo ukázať kde je vpravo a kde vľavo. Ide o vnútorné uvedomenie si priestoru. S nevyhnutnosťou rozlišovania pravej a ľavej strany sa dieťa stretáva pri začiatku školskej dochádzky. Musí sa zorientovať v priestore školy, chodby, triedy. Tiež na školskej lavici, ale aj v knihe, zošite.

Neskôr sa dieťa v matematike stretáva s číselnou osou, na ktorej znázorňuje kladné i záporné čísla. Vo vyšších ročníkoch sa potom Ďalej na dobrej pravo – ľavej orientácii stavia ďalej. Deti určujú či popisujú cesty, používajú časovú priamku, na mapách určujú pravý a ľavý prítok …

Na druhom stupni sa pojem vľavo – vpravo používa ako pomôcka: „záporné čísla na vždy VĽAVO od nuly.“, „východ je na mape vždy NA PRAVO.“ Ak dieťa nemá dostatočne fixovanú túto orientáciu v priestore, nemôže tieto pomôcky používať a orientovať sa podľa nich.

Závislosť pravo – ľavej orientácie a dyslexia

Táto bola už výskumne dokázaná. Výskumníci porovnávali úroveň pravo – ľavej orientácie u detí s dyslexiou, teda problémami v čítaní. U dyslektikov bola norma pravo – ľavej orientácie naplnená na 43%, v kontrolnej skupine na 81%.

Deficit pravo – ľavej orientácie sa potom pri čítaní môže prejavovať zrkadlovým čítaním a inverziami – teda zamieňaním písmen a číslic, napr. b – d, 6 – 9.

Ako u detí trénovať pravo

 

Ako eliminovať poruchy pozornosti už v materskej škole

Dnešná dynamická doba dieťa rozptyľuje. Zo všetkých strán sa naň „valia“ rôzne podnety, ktoré jeho nezrelá osobnosť a rozvíjajúci sa nervový systém nedokážu správne spracovať.

Pozornosť a schopnosť sústrediť sa sú neustále atakované. Na ich správny vývin nemá moderné dieťa často adekvátne podmienky. Toto všetko má za následok, že počet detí s poruchami pozornosti z roka na rok stúpa.

Dieťaťu škodí:

 príliš veľa vizuálnych podnetov v podobe rôznych vonkajších reklám

V súčasnosti sa veľa hovorí o tzv. vizuálnom smogu, ktorý nás obklopuje vo vonkajšom prostredí a podvedome ho vnímame. Aj malé dieťa je nadmerne vystavovane týmto podnetom na ulici, pri ceste autom.

 preexponované prostredie dieťaťa

Nadmerná ponuka rôznych podnetov naraz v prostredí dieťaťa naň môže vplývať chaoticky a disharmonicky. Napríklad, ak sa v jednom priestore nachádza stena pomaľovaná figúrkami, vzorkovaný koberec, rôzne farebné obrázky rozvešané po stenách, vzorkovaný záves, príliš veľká škála farieb, to všetko môže na dieťa negatívne vplývať v podobe dráždenia jeho nervového systému.

 konzumný spôsob života v mnohých rodinách

V rodinách, kde sa žije príliš konzumným spôsobom života, dieťa často dostáva informáciu, že všetko je dostupné, o nič sa netreba snažiť, že všetko dostane na požiadanie. Namiesto toho, aby bol dieťaťu venovaný čas a dostatok pozornosti, je zaplavované materiálnymi vecami, ktoré však prinášajú iba chvíľkové uspokojenie.

 nenastavenie hraníc v rodinnej výchove

Deti, ktoré sú vychovávané príliš voľným spôsobom, sa ťažšie orientujú vo svete, vo vzťahoch, v živote. Keďže nemajú jasne definované hranice, nevedia sa orientovať, čo je správne, kde je priestor druhého človeka, kde je potrebný rešpekt.

 príliš veľká ponuka pre malé dieťa v podobe možnosti

Dieťa predškolského veku sa ešte nevie rozhodovať tak ako dospelý. Príliš veľká ponuka pre rozhodovanie ho mätie a uvádza do chaosu. Pole jeho rozhodovania treba zúžiť primerane jeho veku a zrelosti. Trojročnému dieťaťu môžeme dať na výber, či si oblečie modrý alebo červený sveter. Samozrejme, dvanásťročný tínedžer sa rozhoduje úplne inak a jeho zodpovednosť a schopnosť rozhodovania sú oveľa väčšie. Rodičia často v dobrej vôli robia výraznú výchovnú chybu, ak umožnia dieťaťu v predškolskom veku rozhodovať sa o veciach, ktoré neprináležia jeho veku, zrelosti a skúsenostiam.

 nadmerné množstvo aktivít

Moderní rodičia sú často príliš angažovaní vo výchove. Organizujú deťom čas a v dobrej viere zaplavujú už trojročné deti veľkým množstvom aktivít v podobe rôznych krúžkov. Pritom si neuvedomujú, že malé dieťa potrebuje skôr rituál, ktorý sa opakuje, svoj stabilný priestor a k tomu občas niečo navyše v podobe výletu, dovolenky, návštevy múzea a pod.

Často, hlavne vo veľkých mestách, už troj-, štvor-ročné deti chodia na rôzne krúžky aj viackrát do týždňa, navštevujú reštaurácie namiesto spoločného stolovania doma, cestujú po svete. Rodičia napĺňajú ich život veľkým množstvom zážitkov. Dieťa nemá čas odpočinúť si, byť vo svojom priestore, spracovať, čo zažilo a videlo. Nemá čas ísť na obyčajné ihrisko, šantiť s deťmi, spolupodieľať sa na domácom rodinnom živote.

 nápor na pozornosť v podobe neustáleho vyrušovania

Dieťa potrebuje dostatok času na to, aby zameralo svoju pozornosť, pochopilo informáciu, zistilo, čo sa deje okolo, vnímalo súvislosti. Dospelí často robia chybu, keď nedostatočne vnímajú, že dieťa potrebuje čas, aby sa venovalo svojim aktivitám a hrám. Deti sú nimi často vyrušované neustálym hovorením a prílišným reagovaním na ich momentálne potreby.

 moderné technológie, televízia a multitasking

Významný nemecký neurovedec Manfred Spitzer, ktorý sa venuje výskumu mozgu a procesom učenia sa u detí predškolského veku, varuje pred digitálnymi technológiami v ranom detstve a prenikaniu počítačov do oblasti vzdelávania. Ako v tomto kontexte povedal: „Kto chce mať z dieťaťa matematika alebo špecialistu na informatiku, mal by sa postarať o to, aby sa v škôlke hralo s prstami a nie s laptopom. A kto berie vážne písanú podobu jazyka, mal by obhajovať ceruzku pred klávesnicami.”

Čítali ste ukážku z aktuálnej odbornej brožúry vychádzajúcej v RAABE pod názvom Pozornosť detí v materskej škole – námety a aktivity, ktorá okrem teoretickej časti ponúka veľmi cenné praktické rady pre pedagogickú prácu s deťmi predškolského veku a prináša aj rôzne výtvarné, psychomotorické a dramaticko-hrové aktivity ako možnosti inšpirácie pre pedagogickú prax učiteľky v materskej škole. Obsah brožúry je v súlade s inovovaným ŠVP pre materské školy.

Prečo dnešná doba nepraje detskej pozornosti?

Čo to vlastne pozornosť je? Aké sú najčastejšie prejavy poruchy pozornosti? A ako môžete napríklad aj vďaka Montessori pedagogike podporiť pozornosť detí?

To všetko nájde čitateľ v takmer 100-stranovej brožúre, ktorej autorkou je Mgr. Barbora Vodičková, PhD., liečebná pedagogička a riaditeľka súkromnej materskej školy, ktorá sa týmto otázkam venuje už dlhodobo.

 

Tangram – ako deti naučiť geometrické tvary

S geometrickými tvarmi sa stretávame počas celého života. Už od útleho detstva sa na nás valí štvorec, kruh, obdĺžnik…

Výbornou „geometrickou“ hračkou, s ktorou sa už deti v materských školách bežne hrávajú, je napríklad tangram – čínska skladačka, logická hra.

 

Pri hre si dieťa rozvíja fantáziu, tvorivosť, logické myslenie, kreativitu, zrakový vnem, pozornosť, jemnú motoriku a koordináciu zraku a pohybov ruky.

Prostredníctvom tangramu si deti upevňujú aj znalosti o farbe, geometrických tvaroch a základných matematických pojmoch.

7 prefíkaných doštičiek

Slovo „tangram“ znamená „7 múdrych platničiek“ či „7 prefíkaných doštičiek“. Je v podstate presná charakteristika hry, pretože tá pozostáva zo 7 prvkov, ktoré spolu tvoria štvorec (obdĺžnik, trojuholník).

 

Tangram sa dá, samozrejme, kúpiť v mnohých farbách, tvaroch, materiáloch (drevo, plast…), ale jednoducho sa dá aj vyrobiť doma. Napríklad z papiera, kartónu alebo filcu.

Spomínaných 7 prvkov tvorí 5 trojuholníkov (v troch veľkostiach), jeden štvorec a kosodĺžnik.

Pravidlá hry

Hra je jednoduchá, aspoň na prvý pohľad. Zo všetkých dielikov treba zložiť určitý obrazec. Môže to byť zviera, postava, predmet… je stovka možností. Menšie deti môžu stavať podľa predkreslenej predlohy, šablóny, či obrázku.

Pravidlá sú jednoduché:

– pri skladaní obrazca treba použiť všetkých 7 dielikov,

– jednotlivé prvky (dieliky) ukladáme vedľa seba na rovnej ploche, nemožno ich klásť na seba,

– dieliky sa musia dotýkať.

Niekoľko tipov ako na to

 

Prečo deti v škôlke hneď ochorejú?

Autor: Manuela Kočišová

S tým, že dieťa bude občas choré, keď začne chodiť do škôlky, treba rátať. Kým to nepresiahne isté medze, je to v poriadku, detský organizmus si tak buduje imunitu. Samozrejme, treba dodržiavať isté pravidlá a pomáhať dieťaťu aj jeho telíčku.

Kolektív dá imunite zabrať

„Ak hovoríme o najmladších, teda troj- a štvorročných deťoch, tie sú často choré už pár dní po nástupe do škôlky, ale je to prirodzené, budujú si imunitu.

Vyššia chorobnosť medzi staršími deťmi sa začne, keď sa zhorší počasie, teplé dni vystriedajú chladnejšie a daždivejšie,“ opisuje prax učiteľka z materskej školy Marianna Struhárová.

 

Čo všetko vplýva na imunitu

Za detské choroby môže viacero faktorov, nielen blízkosť iných detí alebo chladnejšie počasie.

„Aj psychika a stres urobia svoje. Dieťa prichádza z domáceho prostredia do kolektívu neznámych detí – detí s rôznymi návykmi, z rôzneho sociálneho prostredia, rôzneho zdravotného stavu…

Či dieťa nastúpilo do škôlky alebo do školy, zo dňa na deň sa musí vyrovnať s novým životom, byť samostatnejšie, vedieť sa samo obliecť, najesť či uložiť na spánok. To všetko na imunitu vplýva,“ hovorí pediatrička MUDr. Bibiana Harinková.

„Je rozumné, ak rodičia pripravia dieťa na nástup do kolektívu čo najlepšie. Ja okrem iných vecí považujem v tejto súvislosti za dôležité aj to, aby si dieťa vedelo vyfúkať nos. To je kameň úrazu detí v materských škôlkach. Ak si dieťa nevie poriadne fúkať nos, hlieny mu začnú zatekať, objaví sa kašeľ a to už je začiatok ochorenia,“ upozorňuje MUDr. B. Harinková.

Škôlkari v ohrození

Možno budete prekvapení, ale v škôlkach sa toho na podporu detskej imunity a ochrany zdravia robí veľa. Určite viac než v škole.

„Kým s počasím okrem vhodného oblečenia nič neurobíme, je veľa iných opatrení, ktorými zabraňujeme šíreniu infekcií.

 

Opatrenia v boji proti chorobnosti v škôlkach

“Niekoľkokrát v priebehu dňa sa upratuje a dezinfikujú sa podlahy. Postieľky sú rozmiestnené podľa predpísaných rozstupov, aby deti neboli príliš blízko pri sebe. Posteľná bielizeň aj uteráčiky sa pravidelne menia a každé dieťa používa výhradne svoje pyžamo, svoj uterák, svoj hrebeň.

Dohliadame na pravidelné umývanie rúk detí, na dostatočný príjem tekutín, strava je vyvážená a pestrá a podľa najnovších pravidiel je jej súčasťou aj denne čerstvé ovocie a zelenina. Nie všetkým deťom to chutí, ale snažíme sa, aby zjedli aspoň niečo.

To všetko sú opatrenia na podporu imunity a zníženie chorobnosti. K tomu treba prirátať pravidelný pobyt na čerstvom vzduchu a primerané oblečenie. Deti by sa nemali prehrievať, no to sa niektorým rodičom ťažko vysvetľuje,“ konštatuje M. Struhárová.

Vhodné opatrenia na posilnenie imunity

Medzi základné spôsoby prevencie ochorení a budovania funkčného imunitného systému patrí správna životospráva – dostatočný pitný režim, strava bohatá na vitamíny, minerály, stopové prvky a vlákninu, s obmedzením tukov, korenín a cukrov.

“Dôležitou súčasťou je aj primeraná pohybová aktivita, dostatok spánku, pravidelný pobyt na čerstvom vzduchu bez ohľadu na počasie, prospešný je aj pobyt pri mori.”

Na jeseň môžeme podporiť detskú imunitu vhodnými výživovými doplnkami, ako sú probiotiká, prebiotiká, prípravky z echinacey, prípravky z hlivy ustricovej (beta glukán), z minerálov najmä zinok a selén a vitamíny A a C,

Nemenej dôležitá je hygiena a pravidelné otužovanie dieťaťa, či už striedavými sprchami, saunou, ale najmä primeraným oblečením. No a akosi pričasto sa zabúda na to, že okrem fyzickej aktivity je dôležitá aj psychická pohoda dieťaťa,“ vymenúva faktory, ktoré posilňujú imunitu.

Antibiotiká. Áno, či nie ?

K najčastejšie predpisovaným liekom na Slovensku patria antibiotiká. Ako je to však s ich prospešnosťou? Kedy majú najlepšie účinky?

Oboznámte sa s pohľadom lekárov na tému ich predpisovania a užívania. Rozšírte si svoj rodičovský kapitál o poznanie ako liečia choroby antibiotiká.

Definícia: Antibiotiká

Sú to lieky, ktoré sa používajú na usmrtenie alebo zastavenie rastu bakteriálnych choroboplodných zárodkov v tele človeka.

Existujú rôzne typy antibiotík, ktoré pôsobia vždy len na istý druh mikroorganizmov. Ideálne antibiotikum má mať vysoko selektívny účinok na pôvodcu infekcie a minimálne ovplyvňovať makroorganizmus teda človeka.

Antibiotiká sa podávajú priamo do celého organizmu (tablety, sirupy, infúzie) alebo sa užívajú lokálne na kožu a sliznice.

Na priebehu liečenej infekcie sa podieľajú ako infekčný pôvodca, tak podávaný liek a vlastná reakcia pacienta. Deťom sa najčastejšie predpisujú antibiotiká, ktoré obsahujú ampicilín, amoxycilín, erytromycín a penicilín.

 Antibiotiká sa charakterizujú 3 vlastnosťami:

antimikrobiálnym spektrom (počet mikrobiálnych druhov a kmeňov citlivých na určité antibiotikum: úzke, rozšírené a široké spektrum účinku),

aktivitou (sila účinku/citlivosť antibiotika na určité mikrobiálne druhy) a

rezistenciou (odolnosť mikroorganizmov proti účinkom antibiotík, dôležitý fenomén pri rozhodovaní o terapii infekcie) ovplyvňovaných mikroorganizmov.

Podávanie antibiotík najmenším deťom

Chyba prvá:

nadmerné predpisovanie množstva antibiotík v priebehu krátkeho časového intervalu, t. j. 2 – 3 dni. Pritom efekt podaného antibiotika sa prejaví práve o dva, o tri dni, keď už mnohí lekári (často aj na žiadosť rodičov) zvyknú predpisovať druhé „silnejšie“ antibiotiká, lebo „ako sa zdá“, tie prvé nezabrali.

Chyba druhá:

nadmerná spotreba antibiotík za dlhšie časové obdobie predpísaných dieťaťu počas jeho prvých rokov života (zdroj ZZP Sideria – Istota). Je zrejmé, že takáto nesprávna antibiotická liečba môže viac uškodiť ako pomôcť: organizmus si nebuduje vlastnú obranyschopnosť, znižuje sa kvalita imunitného systému a zvyšuje odolnosť mikróbov na antibiotiká, z čoho vyplýva neskoršia neúčinnosť antibiotík pri vážnejších infekčných ochoreniach. Môžu sa objaviť aj alergické reakcie.

Tým nechceme povedať, že antibiotiká sú „zbytočné a neúčinné“, práve naopak, sú to dobré lieky, ak sú správne predpisované.

Preto musíme zvážiť ich používanie, najmä ak ide o veľké a časté množstvá. Skúste si napríklad zapisovať kedy a koľkokrát do roka bralo vaše dieťa antibiotiká a ak skonštatujete, že antibiotická liečba bola u vášho dieťaťa priveľmi častá, upozornite na to svojho lekára.

Nežiadúce účinky antibiotík

Antibiotiká patria medzi relatívne bezpečné lieky, aj keď môžu mať určité vedľajšie nežiadúce účinky. Zvracanie, hnačky, alergické reakcie (najčastejšie po penicilíne), lokálne začervenanie, opuchy, poruchy imunitných reakcií ľudského tela, poruchy sluchového a rovnovážneho ústrojenstva, CNS, zmeny psychiky a pod.

Problém zvaný antibiotikum

Antibiotiká (ATB) patria k najčastejšie užívaným liekom prakticky vo všetkých klinických odboroch.

Nesprávnym používaním dochádza k ovplyvneniu vlastností mikróbov a následnej rezistencii mikróbov na ATB. Predpisovanie ATB ovplyvňujú farmaceutické spoločnosti, lekári i pacienti, Národná antibiotická politika.

Rozumné používanie antibiotík chce odvahu neliečiť „všetky choroby“ antibiotikami

(napr. nádcha, zápal nosohltana, zápal hrtana (laryngitída), zápal priedušiek (bronchitída), zamerať sa na identifikáciu vyvolávateľa ochorenia, nepodliehať pri predpisovaní alibizmu, časovému stresu, tlaku pacienta a znížiť ovplyvňovanie lekára výrobcami liekov.

Dôležitá je účelnosť indikácie antibiotika, jeho správna voľba, jeho dávkovanie a doba podávania.

 Rodič lekárom

Máte aj vy skúsenosti s častým alebo nesprávnym predpisovaním antibiotík u vášho detského lekára? Sú antibiotiká účinné v liečbe vášho dieťaťa?

Rodič je často dobrým detským lekárom, má cit pre liečbu svojho dieťa a vie odhadnúť aj „tú najúčinnejšiu liečbu“.

Čo však robiť v prípade, ak naše rodičovské recepty zlyhajú? Kedy siahnuť po liekoch a kedy navštíviť lekára? To sú otázky, na ktoré budeme odpoveď nevyhnutne potrebovať, keď nám deti povedia: „Bolí ma…“

Veľa správnej prevencie do Vašej rodičovskej lekárničky želá MikSa

Zaujímavú štatistiku a údaje o Spotrebe antibiotík na Slovensku a porovnanie s inými krajinami od Prof. RNDr. V. Foltána, CsC. nájdete tu.

 

Čo robiť, keď dieťa zhltne niečo nebezpečné

Pokiaľ máte doma malé deti, malých lezúňov, možno ste už robili bezpečnostné opatrenia, likvidovali z ich dosahu všetko, čo by mohlo nedopatrením skončiť v ich pusinke alebo čím by si mohli ublížiť.

Deti sú prirodzene zvedavé a majú chuť všetko skúmať. Čím sú menšie, tým viac sú tým skúmacím objektom práve ústa a všetko pôjde v prvom rade tam. Preto na pohotovostiach nie je núdza o riešenia prípadov prehltnutých lego kociek, gombíkov, mincí, ale aj špendlíkov či granulí pre domáceho miláčika … Niekedy sa s týmito predmetmi nestretávame len v tráviacej sústave, ale aj v dýchacej.

Čo deti najčastejšie zhltnú?

Najviac ohrozené sú deti cca do 5. roku života a u tých najmenším niekedy dôjde ku krízovej situácii za asistencie staršieho súrodenca. Ten je síce starší, ale ešte stále primalý na to, aby mu úplne „došli“ možné dôsledky.

Najčastejšie sa deti „venujú“ minciam, korálikom, gombíkom, malým hračkám, magnetom. Ďalej sú to ostré predmety – špendlíky, zicherky a kúsky skla. Veľké problémy môže spôsobiť prehltnutie batérie (tužkovej).

Rizikom je, že prehltnutý predmet neprejde niektorými užšími časťami tráviaceho traktu a uviazne tam. Dieťa tiež ohrozuje fakt, že ostré predmety môžu poraniť tráviaci trakt a a vznikne tam zápalový proces.

Čo všetko zjedli vaše deti? >> >>

Ako zistíte, že vaše dieťa mohlo niečo prehltnúť?

Obvykle v takejto situácii rodičia zaznamenajú, že ich dieťa náhle nemôže dýchať, kašlať, plakať či hovoriť. Toto je situácia, kedy možno dieťa bude potrebovať prvú pomoc, takže by ste mali vedieť ako na to a čo v prípade prehltnutia drobných predmetov treba robiť.

Niekedy si však nemusíte byť istí, či vaše dieťa niečo zhltlo. Ak by sa tak predsa len stalo a tento predmet uviazol v žalúdku či pažeráku, na dieťati si môžete všimnúť:

  • slintá viac ako obvykle,
  • má ťažkosti pri prehĺtaní,
  • veľa grgá, dávi či zvracia,
  • odmieta jesť,
  • objaví sa horúčka,
  • sa zdá, že má bolesť či nepohodlie v krku, v oblasti hrudníka, či brucha.

V prípade vdýchnutia predmetu môže dieťa modrať v okolí úst a bude mať ťažkosti s dýchaním.

Čo treba robiť, ak zistíte, že dieťa prehltlo, čo nemalo

Ak je to možné, zaistite vzorku toho, čo prehltlo. Poznačte si čas, kedy ste zaregistrovali, že dieťa niečo prehltlo. Potom vezmite dieťa k lekárovi, na pohotovosť alebo volajte RZP.

V nemocnici dieťa obvykle podstúpi röntgen krku, hrudníku a brucha na zistenie lokalizácie predmetu. V prípade podozrenia z vdýchnutia telesa sa urgentne prevádza bronchoskopia.

Čo robiť, aby ste dostali z dieťaťa prehltnutý predmet von?

Ak vieme, čo dieťa prehltlo a prehltnuté cudzie teleso je napr. väčšie sústo jedla, môžeme dať dieťaťu napiť, resp. mu dať zjesť niečo tuhšie (napr. chlieb), aby sa teleso posunulo ďalej do pažeráka a potom do žalúdka.

Keď dieťatko prehltne zicherku, či iný ostrý predmet, mincu či korálik, treba ísť na pohotovosť či volať RZP. Odborníci však odporúčajú zachovať pokoja a rozvahu. Po lokalizácii predmetu röntgenom vás zrejem pošlú domov s tým, že daný predmet prejde tráviacim systémom bez komplikácií. za dva až štyri dni. Potom už len treba kontrolovať stolicu dieťaťa.

Zdravotníci sa obvykle rozhodujú pre okamžité vyberanie ostrých a veľkých predmetov. Ak sa predmet zasekne v pažeráku, obvykle sa čaká aspoň 12 hodín, či sa neposunie ďalej.

Úplne zásadné je vybratie prehltnutých batérií. Tie obsahujú roztok hydroxidu draselného a hydroxidu sodného, ktorý môže spôsobiť poleptanie sliznice, vredy a perforáciu steny.

Ako prvú pomoc pri prehltnutí, či vdýchnutí drobného predmetu, môžete urobiť nasledovné:

– k dieťaťu sa postavte zozadu a môžete ho buchnúť takou tou „päsťovkou“ do chrbátika. Pokúste sa však synchronizovať buchnutie a dýchanie dieťaťa, aby vaše buchnutie prišlo súbežne s vydychovaním dieťaťa.

– Ak by to nepomohlo, tak dieťa zozadu objímte a prudko ho stisnite pod rebrami.

Prvú pomoc si môžete pozrieť aj na tomto videu:

 Spracované s použitím: Nhs.uk, medicaldaily.combabycentre.co.uk

 

Rodičom detí s enurézou

Čo je to enuréza ?

Enurézou nazývame mimovoľné, neuvedomené močenie vyskytujúce sa po dosiahnutí veku piatich rokov. Aby sme mohli pomočovanie považovať za niečo abnormálne, malo by byť dieťa staršie ako 5 rokov a malo by sa pomočovať aspoň dvakrát týždenne po dobu troch mesiacov. Existujú dva typy enurézy:

Primárna: dieťa sa vždy pomočovalo ( ešte sa od narodenia neprestalo pomočovať )

  • Sekundárna: dieťa sa začalo pomočovať po období, keď už bolo schopné zostať suché. Problém sa obvykle vyskytuje medzi piatym a siedmym rokom a zriedka pretrváva dlhšie ako do jedenástich rokov. Sekundárnou enurézou trpí viac chlapcov ako dievčat.

Podľa prieskumov odborníkov je výskyt enurézy vekovo závislý – asi 15 -20 % päťročných detí má v rôznej miere problémy s nočnými únikmi moču, ktoré ešte pretrvávajú asi u 10 % sedemročných detí. Dokonca 0,5 %  dospelých trpí týmito ťažkosťami, niektorí i celoživotne.

 Príčiny vzniku :

Fyzické príčiny

Pri hľadaní príčin pomočovania je predovšetkým potrebné vyšetriť a vylúčiť možnosť organickej poruchy, poruchy funkčnosti vylučovacích orgánov, preto je podstatné najskôr a vždy u pomočujúcich sa detí urobiť urologické a nefrologické vyšetrenie !

Príčinou môže byť aj príliš hlboký spánok alebo malá funkčná kapacita močového mechúra.

Psychické a iné príčiny

Po vylúčení organických ochorení bývajú príčinami enurézy zväčša:

  • nezrelosť centrálneho nervového systému
  • podiel dedičnosti – vysoké percento enuretických detí pochádza z rodín, kde jeden z rodičov trpel v detstve podobným problémom
  • stres a konfliktné rodinné prostredie
  • zanedbávanie dieťaťa
  • vlečúce sa hádky medzi rodičmi
  • v extrémnych prípadoch – ako obrana voči traumám – sexuálne zneužitie, smrť rodičov
  • dlhodobé odlúčenie od rodičov, alebo hospitalizácia v nemocnici
  • ;nevedomé upútavanie pozornosti rodičov – napr: pri súrodeneckej rivalite – dieťa sa môže začať pomočovať po narodení mladšieho súrodenca
  • veľmi skoro započatý tréning na nočník, alebo nesprávny tréning – keď dieťa ešte nie je pripravené na tento spôsob vylučovania

 Pomoc dieťaťu :

 Liečba  a cvičenia

Enuréza sa väčšinou časom upraví sama. Pomôcť dieťaťu prekonať tento problém môžme rôznymi opatreniami a cvičeniami, začať treba najmä so zmenou pitného a spánkového režimu a správnou motiváciou dieťaťa. Ak samotné opatrenia nestačia, pristupuje sa k užívaniu liekov.

K ovládnutiu kontroly nad močením napomáhajú niektoré cvičenia uskutočňované cez deň.

K takýmto cvičeniam patrí:

  • odkladanie spustenia močenia  – dieťa, keď pociťuje potrebu, ide na záchod, ale spustí, až keď naráta do troch, rátanie možno predlžovať postupne a v súlade s pokrokmi.
  • prerušované močenie – štart / stop technika –  dieťa v priebehu močenia niekoľkokrát na chvíľu preruší a znovu spustí močenie, spočiatku je úspechom jedno prerušenie, neskôr to dokáže tri až päťkrát.
  • opakom posilňovania sebakontroly je budenie v noci a vysadzovanie na záchod – táto metóda má svoje negatíva v tom, že dieťa je podporované v spoliehaní sa na niekoho iného, čo môže znižovať jeho pocit vlastnej zodpovednosti
  • zobudiť dieťa hneď ako zistíme, že má mokrú posteľ. Čím skôr dieťa po príhode pociťuje, že sa pomočilo a čím skôr sa dokáže samo zobudiť, tým väčšia je nádej, že čoskoro precitne už pri močení a neskôr mu dokáže aj predísť. Keď precitne, je vhodné, aby hneď vstalo a vymenilo si bielizeň, alebo keď je mladšie, požiadalo pomoc rodiča.
  • odmeňovanie dieťaťa za vopred dohodnutý počet dní bez pomočenia, prípadne vytvoriť  „Zápisník suchých nocí “, kde sa budú zaznamenávať výsledky z každej noci – za pomočovanie dieťa nikdy neobviňovať a netrestať !Zmeny v životospráve
    Pitný režim
    K navodeniu priaznivých zmien pomôže mierny zásah do režimu príjmu a vylučovania vody organizmom. Dieťaťu dodávame viac tekutín dopoludnia, poobede a večer obmedziť príjem tekutín, hodinu pred spánkom už nepiť, v prípade veľkého smädu len 3 – 4 hlty čistej vody. Poobede a večer sú nevhodné: nápoje s obsahom teínu / kofeínu ( kola, čierny čaj ), sladené nápoje, korenisté, sladké, polievky, kompóty, ovocie a zelenina s vysokým obsahom vody (melón, uhorky ). Pozor  na „ skrytý “ príjem vody – napr. pri večernom umývaní zubov.
    Večeru podávame o čosi skôr a tesne pred spaním dáme dieťaťu trochu suchej, slanej bielkovinovej stravy, ako napr. šunku, slaný syr na chlieb, posolený chlieb s maslom.
    Dôležité je dôkladné vymočenie pred spaním.
    Spánkový režim
    Aj zmeny v spánkovom režime môžu napomôcť prekonaniu nočnej enurézy. Dôležité je dodržiavať najmä pravidelnú dobu ukladania sa k spánku, dieťa by malo mať vlastnú posteľ s ľahkou prikrývkou. Pred spánkom dobre vyvetrať izbu. Nepoužívať na noc plienky, radšej dať pod posteľnú plachtu gumovú podložku. WC by malo byť ľahko dostupné, cesta k WC v noci osvetlená. Napomôže aj minimalizovať večerné stresy ( televízne programy, rodinné hádky, písanie domácich úloh … ).

Linky, na ktorých nájdete viac informácií:

www.enureza.sk

www.enurezis.sk – stránka spoločnosti pre enurézu SEN

www.enureza.cz

www.rodina.cz