0

PRE RODIČOV

28 októbra, 2012 /

Hra s bábkami je jednou z najvýchovnejších aktivít, ktorým môžete svoje deti vystaviť

Beáta Tancsáková

TS-BMW-318ti-COMPOT-vyhraj-auto

Copy video url

Play / Pause

Mute / Unmute

Report a problem

Language

Mox Player

advertisement

Bábkové hry dokážu byť pri výchove dieťaťa vynikajúcou oporou.

Pozerať sa, ako sa deti hrajú s bábkou, sa môže javiť len ako zábava, ale ide o oveľa viac. Deti prichádzajú na svet pripravené na komunikáciu. Schopnosť komunikovať sa vyvíja rýchlo, ale jedinečne u každého dieťaťa. Vo veku do troch rokov väčšina detí dokáže porozumieť jednoduchým požiadavkám, ako napríklad „zdvihnúť topánky a priniesť ich“. Môžu identifikovať farby, tvary alebo skupiny potravín a pomocou známych mien rozpoznať dôležitých ľudí v ich živote. Postupne začínajú spájať slová do jednoduchých viet a začínajú klásť otázky. Je to vzrušujúce a úžasné obdobie pre deti, aby spoznávali svoj svet a zdieľali svoje objavy. Deti sa učia rozprávať a rozvíjajú svoje komunikačné schopnosti prostredníctvom každodenných interakcií so svojimi rodičmi. Bábková hra predstavuje deťom rôzne formy hry a tvorivých činností. Takáto hra im umožňuje aktívne získavať a využívať schopnosti dôležité pre komunikáciu a vyjadrovanie. Bábkovým hraním využívajú svoju samostatnosť, slobodu, predstavivosť, skúsenosti a pocity. Proces hry vedie k objavovaniu rôznych možností a riešení problémov. V tom okamihu deti prejavia a naplnia všetky svoje vnútorné potreby a veci, ktoré sú im vlastné. 

Aký vplyv majú bábkové hry na deti?

Bábkovými hrami si deti rozvíjajú tvorivé a kognitívne schopnosti, ktoré ich motivujú k využívaniu svojich predstáv. Vytvárajú roly, pravidlá, situácie a nachádzajú riešenia. Pri hraní pomocou imaginatívnej hry deti vidia rozdiely medzi fantáziou a realitou. Deti, ktoré dokážu zmeniť skutočný svet, sa stávajú skutočnejšími. Bábika môže motivovať, dať príležitosť aj tým najtichším deťom, aby začali rozhovor. Bábky môžu prelomiť bariéry, blokády a poskytnúť vynikajúcu situáciu, atmosféru, s ktorou sa dá začať komunikovať. Deti majú dôveru v bábiku a necítia sa ohrozené, čo z nej robí perfektné neutrálne médium, prostredníctvom ktorého môžu diskutovať o citlivých otázkach. Prostredníctvom bábky môžu vyjadrovať myšlienky, obavy a pocity, ktoré by inak bolo pre nich ťažké vysvetliť dospelým. Vnášaním zábavnej a nápaditej hry do vášho dňa môžete pomôcť svojim deťom rozvíjať schopnosť zdieľať s vami svoj svet. Rodičia môžu použiť bábky na podporu rozvoja detí v domácom prostredí viacerými spôsobmi:
 

  1. Na podporu rozhovoru – Urobte z vášho dieťaťa odborníka na uvedenie vašej bábky do života. Pomôže vám budovať slovnú zásobu detí modelovaním popisných slov a dlhších viet.
     
  2. Použite bábky na to, aby vaše deti odpovedali na otázky – Skúste pomocou bábky klásť otázky o dni vašich detí hlavne v predškolskom veku, ich obľúbenej časti príbehu alebo o ich kresbách či hrách. Napríklad: „Povedz mi o tom, čo si jedol na obed?“ alebo „Zaujímalo by ma, čo si vytvoril vonku na pieskovisku“? Deti sa môžu bábke viac otvoriť, pretože sú vtipné a vytvárajú uvoľnené a hravé prostredie, ktoré je ideálne na interakcie.
     
  3. Pomocou bábok hovorte o pocitoch – Pre trojročné deti môže byť ťažké pomenovať svoje pocity alebo identifikovať dôvod, pre ktorý môžu byť šťastné alebo rozladené. Bábka môže pôsobiť ako upokojujúci prostriedok na to, aby vám deti povedali, ako sa cítia, alebo aby sa naučili pomenovať pocity. Bábka napríklad môže na vyjadrenie emócií použiť nahnevaný hlas alebo plač. 

Aké oblasti rozvíjajú bábkové hry?

  1. Stimulujú fantáziu a predstavivosť – Najzrejmejšou výhodou bábkovej hry je podpora fantázie a tvorivosti detí. Keď sa deti môžu hrať s bábkami, otvára sa im nový svet, v ktorom môžu byť kýmkoľvek chcú. Jedného dňa by ich bábkou mohol byť super hrdina, ktorý má poslanie zachraňovať svet. Na druhý deň to môže byť vták, ktorý musí na zimu odletieť na juh, alebo lekár, ktorý pracuje na pohotovostnom oddelení nemocnice. Roly sú nekonečné, a preto je užitočné spoločne s deťmi prediskutovať nápady, ktoré by mohli použiť pri hre s bábkami, a pomôcť tak rozšíriť predstavivosť a motivovať nové učenie. Je tiež užitočné používať rozprávkové knihy ako odrazový mostík pre nápady na bábkové hry.
     
  2. Rozvíjajú emocionálnu a sociálnu oblasť detí – Deti sú niekedy plaché a uzavreté a rodičia ich často ťažko prinútia zdieľať svoje pocity. V takýchto prípadoch sa z bábky stane „priateľ“, s ktorým môžu deti vyjadriť svoje pocity bez toho, aby im to bolo nepríjemné. To zaisťuje, že majú bezpečný priestor na ventilovanie svojich emócií, alebo môžu dokonca použiť bábky na komunikáciu so svojimi rodičmi o ich nešťastí. Tento proces tiež umožňuje deťom rozvíjať empatiu k druhým. Keď sú deti povzbudzované, aby prevzali úlohu iných, naučia sa vcítiť. To je veľmi dôležité, pretože im pomáhame prežívať súcit a rešpekt k pocitom iných ľudí. Vypočujte si hovorené aj nevypovedané prostredníctvom bábkovej hry.
     
  3. Zlepšujú motoriku – Keď deti pohybujú prstami zlepšujú si hlavne jemnú motoriku (drobné úkony, ako je napríklad chytanie a držanie predmetov). Týmto spôsobom sú schopné naučiť sa, ktorý prst musia ohýbať, aby sa bábke pohybovala ruka alebo noha. 
     
  4. Rozvíja pozornosť a schopnosť počúvať – Bábka na vašej ruke môže povzbudiť vaše deti, aby vás počúvali, keď dáva pokyny alebo rozpráva príbeh.
     
  5. Buduje sebadôveru a sociálne interakcie – Keď sa deti zapoja do aktivity a budujú na svojej úrovni zručnosti, získajú veľa sebaistoty a pocit úspechu. Aj keď sa hra s bábkami nemusí zdať zdrojom úspechu, nezabudnite, že hra týmto spôsobom im umožní rozvíjať svoje jazykové schopnosti a cítiť sa pohodlnejšie pri rozhovoroch s ostatnými.

Aktivity s bábkami

  • Prehrajte rozprávkovú knihu a vytvorte nový koniec.
  • Precvičujte si scenáre, ktoré budete hrať spôsobom bábkovej hry.
  • Vyrobte si svoje bábky z papierových tašiek alebo ponožiek.
  • Pozerajte napríklad videá bábkových hier na YouTube.
  • Choďte sa pozrieť na živé bábkové divadlo.
  • Preskúmajte vtipné knihy a naučte sa nové vtipy, ktoré môžete použiť v bábkových kostýmoch.
  • Vytvorte si svoju vlastnú jedinečnú bábku.
  • Postavte si svoje vlastné bábkové divadlo. 
  • Začnite zbierku bábok a definujte osobnostné vlastnosti, ktoré budú stvárňovať v rôznych hrách.

Dobrý spánok detí do 5 rokov súvisí s ich neskorším úspechom, tvrdia vedci

Deti, ktoré bojujú s tým, aby sa uložili spať samé a majú problém zostať spať, sú skôr náchylné na problémy v škole, odhalil austrálsky výskum.

Austrálska štúdia zistila, že až jedno z troch detí má problémy so spánkom od pôrodu až do jeho 5 rokov, čo u neho zvyšuje riziko emocionálnych problémov a problémov so správaním v škole. Zároveň ho vystavuje riziku ADHD.

Doktorka Kate Williamsová z Fakulty vzdelávania na Queenslandskej technologickej univerzite informovala, že výskum zahŕňal takmer 3 000 austrálskych detí.

Analyzovala spánkové správanie detí narodených v roku 2004 až pokiaľ nedosiahli 6 až 7 rokov.

„Teraz vieme, že 70 percent detí sa dokáže naučiť regulovať vlastný spánok do svojich 5 rokov. U zostávajúcej tretiny zostáva narušený a ovplyvňuje ich vývin po celý čas,“ povedala doktorka Williamsová.

„Pre týchto 30 percent detí problémy pokračujú. Učitelia ich neskôr označovali ako tie deti, ktoré majú najviac problémov s prispôsobením sa škole,“ dodala vedúca výskumu.

„Ohromujúce zistenie je, že je životne dôležité, dostať detský spánok do správnych koľají pokiaľ deti nedovŕšia 5 rokov.“

Williamsová s kolegami tento výskum publikovala pod názvom Profily spánkových problémov v ranom detstve a uverejnila ho v časopise British Journal of Educational Psychology.

Doktorka povedala, že tento výskum bol jedným  z prvých, kde použili takú veľkú vzorku a dokázali dlhodobý vplyv detského spánku na skoré školské správanie detí.

Vedci vo výskume preukázali súvislosť medzi spánkom a neskoršími problémami v škole. Ak matka informovala, že dieťa malo problémy so spánkom do veku 5 rokov, ako aj emocionálne problémy a problémy s pozornosťou, tak aj jeho učitelia v škole zaznamenali problémy s jeho prispôsobením.

Doktorka zároveň netajila svoje prekvapenie, že sa jednalo až o také vysoké percento detí, ktoré mali spánkové problémy od svojho narodenia až do 5 rokov, čo bolo spájané s horším regulovaním ich pozornosti a emócií. Tieto deti boli zároveň učiteľmi spájané s hyperaktivitou, horším sebaovládaním emócií v triede a výbuchmi hnevu.

„Ak nie sú spánkové problémy vyriešené do 5 rokov veku dieťaťa, hrozí, že budú mať problémy s prispôsobením sa škole,“ povedala.

Viac ako 85 percent rodín využíva predškolskú starostlivosť a podľa jej zistení to je príležitosť pre lepšie uvedomenie si spánkových návykov predtým ako dieťa začne chodiť do školy.

„Rodičia môžu zanechať niektoré zvyky ako opakované ležanie s dieťaťom pri zaspávaní či nechávanie ho vo svojej posteli. Je to naozaj veľmi dôležité, aby dieťa porozumelo tejto zručnosti a aby to dokázalo robiť samé,“ povedala.

Williamsová tiež povedala, že včasné spánkové stratégie boli extrémne efektívne. Odporúča, že rodičia by mali byť vytrvalí a zásadoví čo sa týka spania a odchodu detí do postele.

 

Potrebujete rýchlo upokojiť dieťa? Vyskúšajte tieto spôsoby

Niekedy dieťa plače a kričí, prípadne z ničoho nič niekam uteká. Inokedy mlčí a nechce sa pohnúť. Toto sú reakcie detí, ktoré majú z niečoho strach alebo cítia úzkosť. Niektoré deti prežívajú úzkosť viac ako iné. Asi 15 – 20 percent  detí sa narodí s úzkostnejším temperamentom. Ako deťom v nepríjemných situáciách pomôcť?

 Dieťa sa môže kedykoľvek čohokoľvek zľaknúť, môže sa báť napríklad zubára, neznámeho prostredia alebo cíti obrovskú trému pred nejakým vystúpením. Jednoducho sa vydesí, prestane logicky uvažovať, spanikári. Môže začať kričať, plakať, hnevať sa, triasť sa alebo naopak stuhne, nie je schopné pohybu ani slova. Máme na mysli bežný strach, ktorý niečo vyvolalo. Dieťa nemá so strachom a stresom toľko skúseností, preto reaguje prehnane. Niečo ho vydesí a jeho nervový systém spustí produkciu adrenalínu a noradrenalínu (stres.hormóny), ktoré okrem iného zvyšujú tepovú frekvenciu, krvný tlak a rýchlosť dýchania. Keď sa dieťa neobvykle správa, rodičia sa ho snažia povzbudiť rôznymi vetami a slovami. Väčšinou  sa im tiež snažia vysvetliť, že nie je prečo sa báť. Alebo majú  dokonca tendenciu deti trestať, pretože niekedy sa strach tvári ako vzdor. Lenže ani jedno nefunguje. Dieťa vás totiž nevníma, absolútne neuvažuje, je pod absolútnym vplyvom divokých emócií. Čo teda robiť?  Najskôr musíte potlačiť fyziologické procesy v jeho tele. Týchto 8 techník vám môže pomôcť.

  1. Prebuďte blúdivý nerv

Latinsky sa mu hovorí nervus vagus. Je to desiaty párový hlavový nerv, ktorý nervovými vláknami spája krčnú, brušnú a hrudné dutinu. Nachádza sa v hrtane a jeho stimulácia podľa vedcov pomôže vyslať mozgu signál, že nie je v ohrození. Nervus vagus, čiže blúdivý nerv, prechádza celým ľudským organizmom od hlavy cez srdce a všetky vnútorné orgány až po pohlavné ústrojenstvo. Je veľmi citlivý. Prebudiť ho môžete celkom ľahko. Dajte dieťaťu žuvačku, niečo malé pod zub, spievajte si s ním alebo môže aj kloktať.

  1. Bublifuk a iné dychové cvičenia

Vydesené dieťa dýcha rýchlo, krátko a plytko. Treba jeho dych spomaliť a zariadiť, aby dýchalo hlboko. Prvou pomocou môže byť fúkanie. Skúste napríklad  bublifuk. Alebo nechajte dieťa opakovane sfúknuť sviečku, pískajte si s ním, nechajte ho dychom roztočiť nejaký predmet. Akonáhle sa trochu upokojí, urobte krátke dychové cvičenia. Na tri sa s ním nadýchnite, na tri zadržte dych a na ďalšie tri vydýchnite. Nádych vykonávajte nosom, výdych ústami.

  1. Aktivujte obidve hemisféry

Akýkoľvek pohyb rukami či nohami, ktorý vedie cez stred tela, keď si napríklad pravou rukou siaha na ľavé koleno, dieťaťu aktivuje obidve mozgové hemisféry, ktoré potom pracujú spoločne. V akcii sú tak emócie aj logické myslenie. Napríklad nechajte dieťa chodiť a dotýkať sa pravou rukou ľavého kolena a naopak. Alebo mu dajte za úlohu utrieť stôl len jednou rukou. Bude musieť svoju pravú či ľavú ruku naťahovať aj na opačnú stranu. Alebo nakreslite kriedou na zem obrovskú osmičku a nechajte po nej dieťa chodiť. Aj v tomto prípade sa zapoja do činnosti obidve hemisféry, pretože aj pohyb očí sa počíta. A pri chôdzi po osmičke dieťa vlastne musí pozerať akoby šikmo.

  1. Aktivujte svaly

Akákoľvek trochu fyzicky náročná činnosť, kedy niečo tlačíte alebo ťaháte proti telu, aktivuje svaly a zvyšuje pozornosť. Takže pomôcť môže aj niekoľko obyčajných klikov, brušákov, pár kolísaní na preliezačke. To všetko vaše dieťa upokojí. Nechajte ho nosiť knižky alebo ťahať po záhrade vozík s menším nákladom. V čakárni u lekára sa s vami môže pretláčať.

  1. Hra POMENUJ TO

Keď sú deti v strese a majú divokú reakciu, strácajú kontakt s reálnym svetom. Konajú iracionálne. Vrátiť ich späť na zem pomôže aj obyčajná hra POMENUJ TO. Ukazujte im obyčajné predmety. Napríklad  knižku, kocky, plyšáka, lyžicu a povedzte, aby dieťa predmet pomenovalo. Tým aktivujete ľavú časť jeho mozgu, ktorá má na starosti logické myslenie.

  1. Spolu sa smejte

Smiech je jedna z najlepších relaxačných metód. Uvoľňuje svaly, rozptyľuje a spúšťa produkciu endorfínov, ktoré bojujú proti stresu. Snažte sa dieťa rozosmiať. Rozprávajte mu vtipy, využite smiešnu mimiku, pozerajte spoločne veselú rozprávku a podobne.

  1. Nájdite pre dieťa vhodný rituál

Rituály majú na deti dobrý vplyv, dodávajú im pocit istoty a bezpečia. Veď už malé bábätká potrebujú mať napríklad pred večerným spaním pevný poriadok, ktorý sa každý deň opakuje. Potom lepšie zaspávajú a dlhšie spia. Vytvorte si takýto rituál aj pre stresové situácie a návaly paniky. Môže to byť čokoľvek. Napríklad povedzte dieťaťu, že keď pocíti strach, aby si zaspievalo nejakú obľúbenú pesničku alebo si išlo zobrať obľúbenú plyšovú hračku. Môže si tiež opláchnuť tvár studenou vodou.

  1. Prebuďte zmysly

Dieťa zasiahnuté panikou vlastne nevidí, nepočuje, je jednoducho mimo. Musíte ho vrátiť späť na zem, ale pekne postupne. Postupne aktivujte jeho zmysly. Najskôr mu povedzte, aby si predstavilo miesto, kde sa cíti krásne. A potom sa postupne pýtajte:

Čo tam vidíš? Nechajte pracovať oči dieťaťa, nech opisuje vizuálne veci. Predmety, farby a podobne.

Čo tam počuješ? Teraz sú na rade uši. Dieťa popisuje hudbu, zvuky a podobne.

Čo tam cítiš? Pomocou tejto otázky aktivizujete  čuch,  vôňu, pachy a podobne.

Keď tieto tri zmysly pekne jeden po druhom prebudíte, vaše dieťa sa prirodzene upokojí a bude viac sústredené.

 

20 trefných otázok miesto “Ako bolo v škôlke? Dobre.”

Objímete si ho a so širokým úsmevom sa pýtate, ako sa dnes malo v škôlke. „Dobre,“ pokrčí plecami. „A čo ste robili?“ „Hrali sme sa,“ povie ledabolo a ďalej nič. „A ako ste hrali?“ „No všelijako,“ koniec rozhovoru. Dôverne známe?

 

Tak, zase ste sa dozvedeli veľké nič.

Ale oni nám to naozaj nerobia naschvál. Sami sme si na vine – aká otázka, taká odpoveď. Pýtania typu „Ako bolo?, „Čo si robil?“ sú veľmi všeobecné, príliš široké. Naši škôlkari v tej chvíli nevedia, čo by vlastne mali povedať, preto radšej volia vopred naučenú frázu: „Dobre.“

Ak chceme aspoň niečo zistiť, treba trošku nášmu škôlkarovi pomôcť, aby sa s nami podelil o svoje zážitky a otázku postaviť inak. Najmä byť konkrétnejší. Napríklad:

1/ Ako sa ti dnes páčilo v škôlke? Akú známku by si dal od 1 do 5. Prečo?

2/ Čo ste mali na obed? Čo ti najviac chutilo? Čo by si robil, keby vám tety kuchárky navarili húsenicovú polievku alebo puding so žabacími stehienkami?

3/ Čo ťa dnes rozosmialo?

4/ Bol dnes niekto v škôlke smutný? Kvôli čomu? Čo si urobil, aby si mu pomohol? A ostatní?

5/ Pohádal sa dnes niekto v škôlke? Ako to vyriešili?

6/ Čo by si rád robil v škôlke a teraz sa nedá (alebo nemôžeš robiť)?

7/ Čo by si radšej v škôlke robil? Kreslil alebo spieval a tancoval? Prečo?

8/ Keby si bol zajtra ty pani učiteľka, čo by deti robili a ako by sa hrali?

9/ Keby bola tvoja pani učiteľka zvieratko, aké zvieratko by to bolo a prečo?

10/ Počúvali ste dnes nejakú rozprávku? Porozprávaj mi ju.

11/ Ktorú rozprávku máš radšej? Medovníkovú chalúpku alebo O siedmich kozliatkach?

12/ S kým sa najradšej hráš? Kto je tvoj najlepší kamarát/kamarátka? Prečo? Pri akej hre máte najväčšiu zábavu?

13/ Keď by si si zajtra zobral do škôlky svoju najobľúbenejšiu hračku, komu by si ju požičal? Je niekto, komu by si ju nepožičal? Prečo?

14/ Keby tvojmu kamarátovi niekto zobral hračku, čo by si urobil?

15/ Kto mal dnes oblečenú červenú/modrú/ružovú farbu?

16/ Napočítaj 5 kamarátov, ktorí majú hnedé vlasy.

17/ Keby si mohol mať nejakú super moc, ktorú by si si vybral, ktorá by sa ti zišla v škôlke? Prečo?

18/ Čo by si robil, keby k vám na škôlkarsky dvor prišiel človek, ktorého nepoznáš a ponúkal by vám cukríky?

19/ Dnes boli na oblohe krásne oblaky. Zdalo sa mi, že vidím dinosaura. Aj ty si sa pozeral na oblaky? Čo si videl?

20/ Myslela som na teba celý deň. Aj ty na mňa? Čo si si myslel, že robím (ja, ocko)?

 

 

Čítame spolu

Buvi rozprávky na búvanie číta Daniel Hevier na YouTube kanáli https://www.youtube.com/watch
Zuzka Fialová číta deťom cez Live stream na svojom https://instagram.com/zuzana_fialova_official… vždy 19:30
O 19:00 , ale pozieť si to môžete kedykoľvek, čítajú deťom rôzni ochotní čitatelia s detičkami na YouTube kanáli https://www.youtube.com/channel/UCfnlQC7QflnDqtE-bxe8qSA
takisto aj Divadlo Andreja Bagara o 19:00 prispieva čítanými básničkami, rozprávkami a riekankami na svojom YouTube kanáli https://www.youtube.com/channel/UCHj15ekiQuxxeg-Ui3qFhPg
Spisovateľ Braňo Jobus pripravil Jobusov Karantenníček. O 11:00 číta so zvonom o Zvone
Čítajú aj Paci Pac na https://www.instagram.com/paci_pac/?hl=en o 19:00
‍♀️ A do Rozprávkového sveta Vás zavedú aj MaKile so svojimi bábkovými divadielkami https://www.youtube.com/channel/UC5H-y4vfi7TrvrKc2GaikKQ
‍♀️ aj divadielko Agapé prináša deťom kúsok zábavy vždy o 11:00 https://www.facebook.com/DivadloAgape

Nápady, ako zabaviť deti počas karantény

 

Bavte sa

1. Dajte deťom bublikuk a pošlite ich na balkón, alebo do kúpelne

2. Natiahnite v detskej izbe hrubú lepiacu pásku a nechajte deti, aby na ne prilepovali lego, loptičky či malé hračky.

3. Hrajte schovávačky

4. Čiernou lepiacou páskou vyrobte deťom na podlahe koľajnice alebo cestné pruhy a dajte im do rúk autíčka.

5. Pýtajú si deti mobil? Dajte im foťák a nechajte ich zdokumentovať vašu domácnosť.

6. Vytiahnite staré fotoalbumy a fotky z výletov. Ak deti niečo ocenia, tak pozerať si zábery, kde nájdu samé seba (narozdiel od nás dospelákov).

 7. Každý večer si prečítajte rozprávku

Tvoríme

8. Ak máte trochu hliny v kvetináčoch a semienka z minulého roka, skúste s deťmi niečo zasadiť. Aj keby nič nevyrástlo, polhodinka s hlinou dokáže s detskou (aj dospeláckou) psychikou zázraky.

9. Zostali vám vaječné škrupiny z rannej praženice? Poukladajte ich do papierového obalu, zasaďte do nich semienka žita a polejte. Do Veľkej noci máte o výzdobu postarané.

10. Vyrábajte spolu veľkonočnú výzdobu a pohľadnice. Aj keby ste ich mali mať len vystavené doma. Máločo deti ocenia tak ako udržiavanie tradícií.

11. Postavte s deťmi bunker. Alebo ich nechajte zariadiť si skrýšu na netradičnom mieste, napríklad v šatníku.

12. Vyrobte si zážitkový kufrík. Stačí dať dokopy niekoľko kancelárskych papierov a dierkovačom spraviť otvory, ktorými prevlečiete šnúrky. Deťom dajte za úlohu, aby zaznamenávali každodenné aktivity.

13. Vyrobte si domáci sliz. Bude z toho neporiadok a bude to super.

14. Šperkárka Petra Toth na sociálnych sieťach pripravuje pre deti tvorivé dielničky. Mamičky si môžu zadarmo stiahnuť obrázok na výrobu papierového náhrdelníka či bábiky v kroji, ktoré si deti vystrihnú a vymaľujú.

15. Vyrobte si domčeky z papierových škatúľ.

Učíme sa

16. Využite voľno na zvládnutie praktickej zručnosti. Každý škôlkar si môže natrénovať čistenie mrkvi, zemiakov, miešanie cesta či vyrábanie posýpky. Moje deti sa napríklad učia zvládnuť kávovar, aby som konečne dostávala kávu do postele.

17. Urobte poriadok v hračkách, starých knižkách, detských šatníkoch a teniskách z minulého roka.

18. Máte doma scrabble, na ktoré maximálne padá prach? Funguje aj ako pomôcka pri učení písmenok a skladaní slov.

19. Pečte sušienky, bábovky a bublaniny, aby ste konečne spotrebovali semienka kúpené v záchvate snahy o zdravú stravu a tých 30 kíl zavarených marhúľ. Na väčšinu receptov vám bude stačiť hladká múka:-).

20. Česká televízia učí deti, ktoré sú doma. Program UčíTelka je určený všetkým školopovinným a veľa sa naučia aj slovenské deti.

21. Hoci sedieť pri telke všeobecne neprospieva, deti v každom veku, ale aj rodičia, budú uchvátení z dokumentu Planéta Zem. Neuveriteľný seriál, ktorý mapuje život v prírode naprieč celým svetom má už aj pokračovanie.

22. Louvre, Britské múzeum či Metropolitné múzeum umenia v New Yorku ponúkajú online prehliadky.

23. Na internete sú dostupné online kurzy pre deti, kde sa môžu zábavnou formou naučiť základy programovania, lego robotiky, hru na gitare či vyskúšať školu tanca. Mnohé z kurzov sú zdarma.

24. Ak už máte doma všetky knihy prečítané, stiahnite si ich online. Na internete nájdete všetko – od klasických rozprávok až po diela z povinného čítania.

zdroj rodinka.sk

 

  •  

19 prikázaní Marie Montessori

pre rodičov

Marie Montessori vytvorila 19 základných prikázaní pre rodičov, ktoré im môžu pomáhať pri ich výchove. Sú jednoduché, ale ak sa hlbšie začítate, objavíte v nich múdrosť mnohých kníh  v niekoľkých slovách. Ak si nájdete raz za čas chvíľu sa pozastaviť nad týmito slovami, môže to mať pozitívny dopad na vývoj vašich detí a život celej rodiny.

1. Deti sa učia tomu, čo ich obklopuje.

2. Ak je dieťa často kritizované, učí sa odsudzovať.

3. Ak je dieťa často chválené, učí sa hodnotiť.

4. Ak vída agresivitu, učí sa biť.

5. Ak sa zaobchádza s dieťaťom poctivo, učí sa spravodlivosti.

 

6. Ak sa dieťaťu často smejú, učí sa nesmelosti.7. Ak dieťa žije s pocitom bezpečia, učí sa veriť.

 

8. Ak sa dieťaťu často nadáva, učí sa cítiť previnilo.

 

9. Ak dieťaťu často dávate za pravdu, učí sa mať k sebe dobrý vzťah.

 

10. Ak prejavujete voči dieťaťu často svoju zhovievavosť, naučí sa byť trpezlivé.

 

11. Ak budete dieťa často povzbudzovať, získa sebadôveru.

 

12. Ak žije dieťa v priateľskej atmosfére a cíti sa potrebné, naučí sa v tomto svete nachádzať lásku.

 

13. Nehovorte o dieťati škaredo či už je prítomné alebo nie.

 

14. Sústreďte sa na rozvoj toho dobrého u dieťaťa, aby mu pre to zlé nezostalo miesto.

 

15. Vždy počúvajte a odpovedajte dieťaťu, ktoré na vás hovorí.

 

16. Vážte si dieťaťa, ktoré urobilo chybu a dokáže ju hneď alebo o niečo neskôr napraviť.

 

17. Buďte pripravení pomôcť dieťaťu, ktoré hľadá a snažte sa byť neviditeľní tým deťom, ktoré už našli.

 

18. Pomáhajte dieťaťu osvojiť si to, čo si neosvojilo skôr. Pomáhajte mu a naplňte pritom okolie starostlivosťou, tichom a láskou.

 

19. Pokiaľ jednáte s dieťaťom, dodržujte vždy tie najlepšie spôsoby– dávajte mu to najlepšie, čo je vo vás samých.

 


Zdroj: mariamontessori.com

 

Máte úzkostlivé dieťa? Toto by ste

mali vedieť

Rodičovstvo je samo o sebe náročná práca. Ešte ťažšie to však môže byť vtedy, ak ste rodičom úzkostného dieťaťa.

Úzkostné deti majú svoje špecifiká, ktoré je dobré zachytiť aj vo výchove a vzťahu s takýmto dieťaťom. Ak si neviete dať rady, lebo máte pocit, že ste už vyskúšali naozaj úplne všetko, toto by ste o výchove úzkostného dieťaťa mali vedieť.

 

 

  1. Vaše deti potrebujú, aby ste ich viedli
    Vaše deti potrebujú, aby ste boli pre nich bezpečným prístavom a oporou, aby ste ich životom čitateľne viedli. Úzkostné deti potrebujú silných rodičov, na ktorých sa môžu spoľahnúť.
  2. Naučte ich spomaliť
    Naučte vaše deti, aby dokázali v problematických situáciách spomaliť – zastavili sa a hlboko dýchali až pokým sa upokoja.
  3. Nájdite si čas byť bútľavou vŕbou
    Nájdite si denne čas na to, aby deti zo seba zhodili starosti, ktoré ich trápia. Forma môže byť rôzna. Tento rituál môže predstavovať kreslenie, písanie či rozprávanie o tom, čo ich znepokojuje. Stačí denne aj 10 minút, ktoré deťom pomôžu vyčistiť si myseľ a nehromadiť v nej obavy.
  4. Niekedy neexistujú správne slová, ktoré môžu pomôcť
    Pri úzkostlivých deťoch platí, že častejšie reagujú na neverbálne signály ako na verbálne. Pri nich totiž neplatí, že ak sa cítia zle, pomôže im vaše objatie, alebo ho dokonca samy od seba vyhľadajú. Úzkostné deti sú špecifické a podobné prejavy často odmietajú. Skúste si s nimi nájsť niečo, čo im v ťažkých chvíľach najlepšie pomôže. Možno u vás zafunguje šteklenie, spievanie alebo šepkanie.
  5. Vyliezť pomaly po rebríku je jednoduchšie
    Terapia šokom nie je tá správna cesta. Namiesto toho, aby ste dieťa hodili do vody, ak z nej má strach, skúste techniku postupného stúpania po rebríku. Stanovte si drobné ciele, ktoré budete postupne plniť až tento strach úplne odbúrate. Môžete sa spoločne pozerať, ako ostatné deti plávajú a bláznia sa vo vode, keď sa bude dieťa cítiť lepšie, môže si namočiť do vody nohy. Inokedy si uz môže v plytkej vode s plávacími pomôckami a vo vašej spoločnosti skúsiť opatrne ponoriť tváričku a podobne. Takéto drobné kroky úzkostlivým deťom pomáhajú v čomkoľvek, z čoho majú strach.
  6. Využívajte vizuálne pomôcky a jasné plány
    Tento tip slúži nielen pre domácnosť, ale aj vyučovanie v škole. Deti trpiace úzkosťami potrebujú vedieť, čo ich čaká, čo môžu od ľudí a situácií očakávať. Vytvorte doma plány či rozvrhy, ktoré môžu mať deti neustále pred očami. Budú tak vedieť, s čím môžu v daný deň rátať, čo môže znížiť pravdepodobnosť úzkostných záchvatov. Ak to zafunguje doma, nebojte sa podobnú stratégiu navrhnúť aj učiteľke v škole.
  7. Nie všetky deti vedia, ako sa hrať
    Úzkostné deti sa môžu na prvý pohľad zdať ako nesociálne. Znamená to, že môžete mať pocit, že sa nechcú hrať s inými deťmi, že sa nechcú zapájať do kolektívnych aktivít a podobne. Opak ale môže byť pravdou. Možno je problém v tom, že nevedia, ako na to. Možno majú pocit že nevedia, ako sa správne hrať s inými deťmi. Skúste si nájsť čas na hru s vaším dieťaťom, poprípade choďte na ihrisko do susedstva, kde sa môžete zoznámiť s ďalšími rodinami a vytvoriť si tak priateľstvá.
  8. Povzbudzujte dieťa v pozitívnom myslení
    Každé dieťa by sme mal povzdbudzovať k optimistickému pohľadu na život. Úzkostné dieťa to však potrebuje násobne viac. Pozrite sa v provom rade na seba, či nie ste šíriteľom negativity okolo seba, večným sťažovateľom a nepriamo tak u dieťaťa podporujete jeho strachy. Ak áno, zastavte to čo najskôr. Buďte mu dobrým príkladom a podporujte ho vo zvykoch, ktoré mu pomôžu pozerať na svet okolo seba pozitívnejšie.
  9. Vy poznáte svoje dieťa najlepšie
    Ako rodič úzkostného dieťaťa máte voči učiteľkám v škole či škôlke výhodu. Poznáte totiž všetky jeho stránky, silné, slabé ale aj tie skryté, ktoré prejavuje len doma. Zamerajte sa na to, že nie vždy sa vaše dieťa správa bojovne či odmietavo. Vy totiž viete, že sa rado zabáva a vie sa aj z chuti zasmiať. Keď sa budete v nejakých situáciách cítiť opäť správaním vášho dieťaťa frustrovaní, spomeňte si na chvíle spoločnej zábavy a snažte sa ich zažiť opäť.
  10. Nehanbite sa vyhľadať pomoc
    Je dobré si uvedomiť, že v spoločnosti existuje veľký počet rodín s úzkostným dieťaťom. V danej situácii teda ako rodičia nie ste sami. Ak vám dochádzajú sily a nápady, ako na výchovu, skúste osloviť nejakú komunitu poprípade odborníka, ktorý by vám vo vašej situácií mohol pomôcť. Opýtať sa na radu nie je hanba.

 

To, čo zahŕňa výchova úzkostného dieťaťa chápu hlavne tí rodičia, ktorých sa to priamo týka. Je to naozaj náročná úloha, na ktorú nebol nikto z nás vopred školený. Neznamená to ale, že je to nemožné a vy to nezvládnete. Uvedomte si, čo vaše dieťa potrebuje, ako ho milujete a čo môžete urobiť, aby ste sa obaja cítili dobre. Nič nie je nemožné, stačí len prísť na spôsoby, ako na to.

 

Logopedické riekanky na rozvoj

reči

Naša reč sa stáva pre dieťa prvým návodom, ako hovoriť. Je to však dlhá a namáhavá cesta, aby sa dieťa dopracovalo k tomu, že vysloví správne svoje prvé hlásky, slová či ucelené vety. K tomu, aby sa dieťa naučilo správne rozprávať, mu môžu aktívne dopomôcť i rodičia.

Jednou z možných ciest je využívať logopedické riekanky, ktoré dokážu deťom pomôcť pri rozvoji ich reči predovšetkým v období fixácie výslovnosti hlások a tiež v etape automatizácie hlások a ich zaradenia do bežnej reči. Tieto obdobia sú náročné na opravu, keďže dieťa sa musí učiť zabúdať na nesprávnu výslovnosť, ktorú si osvojilo a použiť hlásku nanovo správne. Malé deti je v tomto období veľmi ťažké motivovať, a preto je vhodné, ak sa aj rodič zapojí do snahy o ich správne učenie.

Pre deti predškolského veku sú na fixovanie nových hlások ideálne rytmické riekanky, básničky alebo vyčítanky, ktoré si dieťa vďaka rytmu ľahko zafixuje.

 

Vývin detskej reči

Reč sa u detí začína vyvíjať okolo prvého roka života. Za prvé slová sa už pokladajú slabiky alebo skupiny slov, ktoré dieťa vyslovuje v spojitosti s určitým javom. Napr. hav-hav vyjadrí psíka alebo mňau označí mačičku.

Ročné dieťa už zvládne asi 6-8 slov, jeden a polročné dieťa asi 30 slov. Dvojročné dieťa využíva už asi 200 slov a od dvoch rokov sa už púšťa do tvorenia viet. Väčšina trojročných detí už plynule používa asi 1000 slov a dokážu pomenovať bežné predmety.

Okolo 4. roku hovoríme o intelektualizácii reči. Tu dochádza k spresneniam vo vyjadreniach. Zlepšuje sa gramatika, aj obsah viet a rastie slovná zásoba.

Päť ročné dieťa už disponuje približne 2000 slovami a šesťročné asi 3000 slovami. Dokáže zreprodukovať svoje zážitky a zvládne opísať, čo sa deje na obrázku a je schopné o tom vytvoriť príbeh. V tomto veku by už výslovnosť dieťaťa mala byť bezchybná.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.

Nepokazte toho ešte viac

Podľa Františka Kábaleho je najčastejším omylom rodičov detí s nesprávnou výslovnosťou názor, že takémuto dieťaťu treba často hovoriť slová s problematickými hláskami, vety a riekanky s hláskou, ktorú nevie vysloviť a tým sa to naučí. Takéto dieťa sa však často opakovaním naučí vyslovovať hlásku v slove kŕčovito a s prehnaným dôrazom. Nesprávne vyslovovanie hlásky si pripomínaním rodičmi ešte viac zafixuje alebo ju začne vyslovovať iným nesprávnym spôsobom. Napomínanie rodičov je u dieťaťa prvým krokom k vytvoreniu neurózy, koktavosti, rečového negativizmu až neurotickej mlčanlivosti mutizmu.

Logopedická riekanka je vhodná na rozvíjanie detskej reči len v tom prípade, ak je vhodne napísaná a použitá. Podľa odborníkov je vytvorenie dobrej riekanky naozaj ťažké a oveľa ťažšie sú pre tvorcov logopedické riekanky.

Riekanka by mala mať zaujímavú motiváciu, logický a zrozumiteľný obsah primeraný veku dieťaťa. Má mať výrazové prostriedky, určitú literárnu úroveň a zároveň častejší výskyt precvičovanej hlásky v rôznych hláskových skupinách a spojeniach. Najpodstatnejšie je, že v takejto logopedickej riekanke nenájdete žiadne iné hlásky, ktoré sú artikulačne náročnejšie ako precvičovaná hláska. Mnohé známe riekanky sa práve z toho dôvodu v logopedickej praxi nepoužívajú.

ejšie problémy mávajú deti s hláskami C, S, Z, Č, Š, L, R.

 

Prečítajte si tiež:

Logopedické cvičenia – výslovnosť B

Logopedické cvičenia – výslovnosť Č

Logopedické cvičenia – výslovnosť S

Logopedické cvičenia – výslovnosť R

Logopedické cvičenia – výslovnosť Š

Logopedické cvičenia – výslovnosť P

 

V praxi sa osvedčilo spájanie grafomotorických cvičení a riekaniek, piesní alebo slabík.

 

Príklady kreslenia a použitia logopedickej riekanky

Kreslenie kruhov s riekankou: „Čári-mári, nakreslím si krúžok malý.“

Kreslenie zvislých čiar s riekankou: „Prší, prší, to je vody, nebojme sa nepohody.“

Kreslenie vodorovných čiar s riekankou: „Tu je jedna cestička, ide po nej mamička.“

Kreslenie oblúkov: „Tu je jeden kopec, ide po ňom otec.“

Kreslenie vlniek: „Žblnky, vlnky, žblnky, vlnky, plávame si ako člnky.“

 

Pozrite si niekoľko tipov logopedických riekaniek, ktoré s deťmi môžete trénovať a zľahka ich reč správne rozvíjať. Ak však máte podozrenie na nesprávnu výslovnosť niektorých hlások, určite sa zastavte aj v logopedickej poradni.

 

Tipy na logopedické riekanky

Hláska P

Popletený pavúčik:

Kedy sa to naučí?

Pletie siete v papuči.

Pletie piate cez deviate.

Ja sa asi popučím!

——————————

Ide pavúk po písanke,

Na písmenká stúpa Anke.

Ide pavúk svetom,

pletie hlavy deťom.

D. Hevier ( upravené)

——————————

Popadali oblaky,

popadali do mláky.

Keby som mal veľkú sieť,

jeden by som chytil hneď.

(J.Navrátil)

 

Hláska B

Bubnujeme na bubon,

poďte deti, poďte von.

Bubnujeme bum, bum, bom,

budeme mať nový dom.

A kto s nami nepôjde,

ten v ňom bývať nebude.

(F.Kábele)

 

Hláska M

Malinké medvieďa

z medu si ujedá.

Medvieďa malinké,

túli sa k maminke.

(J.Sabol-upravené)

 

Hláska F

Fujavica, fujavica,

líca štípu, pália líca.

Snehuliak sa smeje,

jemu zima nie je.

(R.Dobiáš-upravené)

——————————

Fiú, fiú, fiú, zimný fujak fúka,

kto sa sa bojí fujavice,

nech zostane dnuká.

Fiú, fiú, fiú, zimný fujak fúka.

Nafúkala fujavica snehu ako múka.

Hláska N

Eniki, beniki, kliki bé,

abo, fobo, domine.

Nono, nana, num,

aja baja bum.

——————————

En ten tíny,

Kde sú mlyny?

Ja som mlyny nevidel.

Ja som videl Nelu,

mlela za odmenu.

 

Hláska J

Jojká zajko ojojoj,

zjedol som aj obed tvoj.

Keď si zjedol obed môj,

neplač potom ojojoj.

 

Hláska K

Klipi, klapi, klapi-klop,

klope dáždik na oblok.

Poleje nám kvietky,

kvitnúť budú všetky.

(M. Benčaťová)

——————————

Kujem, kujem podkovičku,

koníkovi na nožičku,

kujem, kujem vesele,

zo železa z ocele.

——————————

Kukulienka kde si bola,

keď tá tuhá zima bola.

Hajaja kukuku,

sedela som na buku.

 

Hlásky Ď,Ť,Ň

Medvede a medvedíky

majú v zime sladké sníky.

Aj ja mám sny medvedie,

sníva sa mi o mede.

(J.Navrátil)

——————————

Náš dedo je z dediny,

má na hlave šediny.

Kde máš dedo hnedý vlas?

Nemám. Ani jediný.

(D.Hevier)

——————————

Ďobe ďateľ vyďobáva,

na jabloni ďob, ďob, ďob.

Kto v jabloni, kto v nej býva?

Poď na chvíľu, poď von, poď!

(J.Sabol)

 

Hláska CH

Muchy sem, muchy tam,

všetky vás pochytám.

Čaká na vás lapka, pani mucholapka.

(J.Jakubovec-upravené)

——————————

Chacha chacha, chichi, chichi,

chichoce sa chlapec tichý.

Pošteklil mi, ichuchú otec ľavú pazuchu.

(F.Kábele)

——————————

Chystal sa pes na muchu,

chytil blchu v kožuchu.

Už má blchu v bruchu a na uchu muchu.

(J.Smrek)

 

Hláska C

Ovce moje ovce,

máte pekné zvonce,

Chodíte cengajúc

popod tamtie domce.

——————————

Cencelence bom, bom, bom,

tu je zvonec tu je zvon.

Cencelence bom, bom, bom,

kto uhádne pôjde von.

 

Hláska S

Hádali sa líšky v lese,

aké majú spievať piesne.

Nôtili si každá svoju,

nevedeli spievať spolu.

(O.Nagaj)

——————————

Seje, seje, semená,

do pôdy i kamenia.

Sadiť je mu bežné,

čo naseje nežne.

(vietor) (J.Turan-upravené)

——————————

Ide slimák po moste, bosý k svojej neveste.

Pýta sa ho pani osa:

„I nevesta chodí bosá?“

(K.Bendová-upravené)

——————————

Idú húsky po moste,

húsky, húsky, bosé ste?

Do vodenky do vody,

v topánkach sa nechodí.

(J.Pavlovič-upravené)

——————————

Stojí, stojí stĺp,

pod stĺpom je sud.

Sused doňho spadol,

keď sa díval nadol.

(J.Sabol)

——————————

Na snehu sú stopy,

ten sneh sa nám topí.

Už nevidím stopu,

mám len vody kopu.

(J.Belašičová)

 

Hláska Č

V čom to lienky cvičia?

v bodkovaných cvičkách.

Bodkované cvičky,

majú od mamičky.

(O Nagaj-upravené)

——————————

Tu pichliače, tam pichliače,

s pichliačmi sa ťažko skáče.

Do klbka sa stočí,

zmizne z tvojich očí.

(ježko)

——————————

U nás taká obyčaj, že nám nosia čajky čaj.

Od pondelka do nedele,

nosia nám čaj do postele.

(Š.Moravčík-upravené)

 

Hláska Š

Šuchta-buchta šušušu,

pošuškám ti do ušú:

Tu na tomto ušku,

chytil som ti blšku.

(J.Smrek)

——————————

Ide vláčik, ide ťažko,

vezie samých smiešnych šaškov:

Šaša Jaša, šaša Vaša, šaša Meša Semeteša.

Šašovia sa tešia, tešia,…

(D.Hevier – upravené)

——————————

Šušká mušľa mašli:

My dve sme sa našli!

Šušká mašli mušľa:

Nie, aby si ušla!

Pošuškám ti do uška,

že si moja kamoška!

(M.Štefanková-upravené)

 

Hláska Ž

Šije líška kožušky, šepká deťom pošušky:

V kožuchoch sa neváľajte,

po špine sa nešmýkajte.

(J.Belašičová-upravené)

——————————

Ide vláčik, šašováčik,

Z Holešova do Šišova,

zo Šišova do Kašova,

kde nevedia šuškať slová.

(D.Hevier-upravené)

——————————

Lejak vylial z oblohy,

Žabe vodu na nohy.

zakvákala, lejak chváli,

vody sa jej stále máli.

Po slniečku netúži,

lebo žije v kaluži.

——————————

Beží k veži ocko jež, malý ježko beží tiež.

Bežia, bežia,  až sa ježia,

vo veži vždy ježe ležia.

(J.Belašičová-upravené)

 

Hláska R

Ryba ráta, neporáta,

vždy je jedna zvyšná.

Poď rybička von z rybníčka,

nebuď taká pyšná.

(M.R.Martáková)

——————————

Zapoj sa do tejto hry,

Rátaj s nami raz, dva, tri.

Robko, Riško, Radka, Ria,

Počítajú všetcištyria.

A kto s nami neráta?

Iba Roman, Renáta.

(E.Jamborová)

——————————

Nový sused – malý Radko

Býva vedľa nás len krátko.

O Radkovi, ale vieme,

Že v ňom veru huncút drieme.

(E. Jamborová-upravené)

 


Zdroj: B.Pipíšková. Logoriekanky: Používanie riekaniek pri rozvíjaní detskej reči

 

Logopedické cvičenia – výslovnosť R

Ak vás trápi nesprávna výslovnosť hlásky R u vášho dieťaťa v predškolskom veku, je načase pokúsiť sa logopedickými cvičeniami tento jav odstrániť.  Vhodné logopedické cvičenia so zameraním na hlásku R dieťa podporia pri správnych návykoch.

 Čo je pri výslovnosti hlásky „R“ dôležité?
  • otvoriť ústa (horné a dolné zuby musia byť od seba)
  • špičku jazyka dať za horné zuby
  • „ťukať“ ddddddddddddd, td, td, td, dd, dd, dd
  • pridať prízvuk na prvú hlásku Td, Td, Td, Dd, Dd, Dd (opakovať po sebe)
 Postupy:
  • nahradzujeme zvuk R hláskou d
  • „fŕkaním“ (rozkmitaním pier) so špičkou jazyka medzi pery – ako „koník“

Artikulačné cvičenia

  • td, td, td, dd, dd, dd, pd, bd, md, fd, vd, kd, chd, hd, cd, sd, zd
  • tda, tde, try, tdo, tdu, dda, dde, ddy, ddo, ddu, pda, pde, pdy, pdo, pdu, bda, bde, bdy, bdo, bdu
  • r na začiatku slov trénujeme ako s prídychom ed, eda, ede, edy, edu
  • r uprostred slov nacvičujeme s používaním hlásky d

 Logogymnastika so zameraním na hlásku R

Vrana

Letí vrana ukrákaná, hľadá svojho kapitána:

„Kdeže je ten kapitán, čo sa bojí čiernych vrán?“

„Nebojí sa milá vranka, veď ty nie si kapitánka!“

Salutuje vrana hneď: „To je správna odpoveď!“

 

Pohyb pri riekanke:

Beh a upaženými rukami mávať ako krídlami.

Pochod s pekným držaním tela.

Chôdza so sprievodným pohybom/ naučiť deti jednou pažou salutovať.

 

Riekanky s hláskou R

Krá krá krá

Pri hrade je stará brána, kráka na nej čierna vrana,
vrana kričí krá, krá, krák, letí k hradu čierny mrak.
Mrak sa rúti nad bránou, je to kŕdeľ havranov.

Orie oráč

Orie oráč na úhore, Úhor je sťa šíre more.

Dlho oral, zoral málo, rúchadlo sa dodrúzgalo.

Teraz traktor frčí ta, to je iná robota,

hrudy drví, roľu krája, orie úhor z konca, kraja.

 

Račia prechádzka

Rak rýpe v rákosí, pri hrádzi za rosy.

Z diery si ráčik pretiahol fráčik,

na breh sa uberá, prejde sa zvečera.

Krúti si fúzy, klepetá brúsi.

Nauč sa báseň o veveričke, vymysli príbeh, obrázok vyfarbi.

Veverička v kríčku

Veverička hop do kríčka. Zľakla sa jej jašterička.

Jašterička šuch do trávy. – Kto to straší? Zajko vraví.

Skočil zajko medzi kríčky, srnkám zahnal sladké sníčky.

 

Logopedické cvičenia nácvik R

Hry na precvičovanie hlásky R

Nechajte dieťa pomenovať, čo vidia na obrázkoch. Keď bude výslovnosť dieťaťa správna, spájajte slovo s prídavným menom (zelený kufor, veľký kufor). V ďalšej etape tvoria krátke vety: Dostal som teplý sveter.

 

Logopedické cvičenia na precvičovanie hlásky R

Logopedické cvičenia na precvičovanie hlásky R

Logopedické cvičenia na precvičovanie hlásky R

 

 

Vývoj detskej reči a rečové chyby: Čo všetko a v akom veku by dieťa malo vedieť povedať

A kedy už zájsť ku logopédovi? Vývoj detskej reči má svoju postupnosť, ale i tak sa dnes u detí stretávame s mnohými rečovými chybami. Niektoré sú menšie, ktoré dokážeme zvládnuť aj sami, iné si už vyžadujú návštevu logopéda.

Deti chytajú počas svojho vývoja viacero rečových zlozvykov. Niektoré z nich sa dajú poľahky odstrániť tým, že na ne budete stále upozorňovať a vysvetlíte im ako majú jednotlivé slová alebo písmená vyslovovať správne.

Ak však ide o rečové vady, tie nezmiznú z ich zvyklostí tak jednoducho a budete potrebovať aj asistenciu logopéda.

Rečové schopnosti podľa veku

Aby ste dokázali odhadnúť prípadné rečové poruchy, mali by ste mať prehľad o rečových schopnostiach, ktoré by malo mať dieťa v určitom veku. Môžete počítať s istou odchýlkou, situáciu však nezľahčujte a radšej sa poraďte aspoň o preventívnych opatreniach, ktoré máte uplatniť, ako keby ste to podcenili.

 

10 – 12 mesiacov

Dieťa už musí vedieť spájať určité hlásky, z ktorých si vytvára vlastné slová. Viackrát už pomenuje rovnakým pazvukom ten istý predmet a vytvára si tak prvú primitívnu slovnú zásobu.

12 – 18 mesiacov

Do detského slovníka pribúdajú prvé slová. Dieťa by už malo vysloviť povestné prvé slovko „mama“ a k tomu pridať ostatné, ktoré sú zložené z jednoduchých slabík. Môže to byť napríklad ham, pá pá, toto a podobne.

Do 2 rokov

Váš potomok by už mal rozprávať viacero slov. Ich výslovnosť ešte nie je čistá a pomaly začína tvoriť krátke vety zložené maximálne z dvoch slov. Medzi nimi robieva niekedy malú pauzu, no časom pôsobí jeho reč plynulejšie.

2 – 3 roky

Slovná zásoba je už širšia a dieťa si pamätá čoraz ťažšie slová. Pomaly ho môžete začať opravovať a zlepšovať tak jeho výslovnosť. Slová, ktoré hovorí najdlhšie, by už mali byť jasne vyslovované a hlavne by už nemalo komoliť jednotlivé hlásky. Ak dieťa v tomto veku ešte nekomunikuje, resp. používa len do desať slov, mali by ste navštíviť logopéda.

3 – 4 roky

V tomto období by ste mali venovať dieťaťu z hľadiska reči najviac pozornosti. Práve teraz sa učí normálne rozprávať a chytá najviac návykov. Postupne už musí samostatne hovoriť, tvoriť dlhšie vety a komunikovať bez väčších problémov. Nemali by mu vypadávať slová a zároveň by sa mu mala čistiť reč, aby vyslovoval jednoduché hlásky v ich správnom tvare.

4 – 5 rokov

Teraz už musí váš potomok zvládnuť aj ťažšie slová. Jeho slovná zásoba je bohatá a nemá problém s tvorbou súvetí. Postupne by mal čisto vyslovovať všetky mäkké slabiky a vie správne rozlišovať jednotlivé významy slov.

5 – 6 rokov

Z reči sa odstraňujú posledné chybičky. V tomto období sa profiluje vyslovovanie náročnejších písmen ako napríklad L, R, G a K. Nemá rozprávať maznavo a detinsky a slová by malo používať v ich správnom tvare.

 

Čím skôr, tým lepšie

Návštevu logopéda netreba v žiadnom prípade odkladať. Žiaden vek dieťaťa nie je natoľko nízky, aby mu ešte tento odborník nedokázal pomôcť.

Dôležité je sledovať jednotlivé rečové chyby dieťaťa a vedieť, či je to ešte spôsobené vekom, alebo ide už o poruchu, ktorú musia riešiť.

Zbytočne nečakajte pokiaľ vám vaše domnienky potvrdí učiteľka po nástupe do školy alebo detský lekár pri nejakej preventívnej kontrole. Keď sa začne s dieťaťom pracovať takto skoro a ešte pred nástupom do školy, úspešnosť je vždy väčšia.

Rovnako by ste mali k odborníkovi zájsť aj v prípade, ak zlyhali niektoré vaše snahy na nápravu. Niekedy samotní rodičia nedokážu spoznať takéto výkyvy, pretože si to ani v niektorých prípadoch neuvedomujú.

Odborníčka radí! 

Berte vtedy upozornenie od cudzích ľudí ako dobrú radu, aby ste mohli drobcom pomôcť čím skôr.

Ide to aj v puberte, je to ale zložitejšie

Horná veková hranica úpravy rečových chýb neexistuje. Pravdou je, že najideálnejší čas je do siedmeho roku, keď sa s nimi ešte lepšie pracuje a skôr sa zbavia niektorých zlozvykov.

No za logopédom môžete zájsť kedykoľvek neskôr, i keď je dieťa v puberte a pracovať sa dá čiastočne aj s dospelým človekom.

Úspešnosť potom trochu klesá, no problém sa dá z veľkej časti napraviť. Rodičia niekedy robia chybu v tom, že to berú ako neodstrániteľnú poruchu a nesnažia sa situáciu riešiť.

Naučili sa s tým žiť a neuvedomujú si, že v niektorých prípadoch to môže byť pre ich potomkov nepríjemné.

Ak by sa vám nepodarilo odstrániť túto poruchu u jedného odborníka, vyskúšajte to u niekoho iného alebo s odstupom pár rokov, keď sú už dostupné aj novšie metódy, ktoré môžu konečne zabrať.

Aj v prípade, keď nehovorí

Niektorým deťom trvá veľmi dlho, pokiaľ sa rozrozprávajú a naučia sa správne spájať jednotlivé slabiky.

I s týmto problémom vám môže pomôcť logopéd, ktorý zistí, či nejde o nejaký vážnejší problém. Ak váš potomok nedokáže ani po druhom roku tvoriť konkrétne slová a spolieha sa skôr na pazvuky, mali by ste zvážiť konzultáciu s odborníkom.

Viete, koľko slov má dieťa poznať v určitom veku? Počítajte!

Ako má postupovať vývoj reči u malých detí?

Vývoj detí neprebieha úplne synchrónne, niektoré začnú chodiť, či hovoriť o pár týždňov alebo mesiacov ako iné deti. Existujú však jasné „termíny“ dokedy by deti mali zvládať isté zručnosti, inak im v tom treba pomôcť.

Navyše oneskorenie sa v rôznych zručnostiach, ako aj v rozprávaní môže znamenať aj zdravotné problémy. V akom veku by malo vaše dieťa vedieť hovoriť? Kedy a koľko slov by malo tvoriť jeho slovnú zásobu?

Pediatrička a logopedička Lauren Reinhardt, ktorá je riaditeľkou Sydney’s North Shore Speech Therapy tvrdí, že schopnosť hovoriť a bohatá slovná zásoba zohráva veľký význam pri formovaní ostatných schopností a zručností.

Štúdie ukázali, že deti, ktoré pri nástupe do školy poznajú viac slov, majú rozvinutejšiu schopnosť hovoriť a slovnú zásobu dosahujú tiež lepšie výsledky. Nejde len o známky alebo schopnosť porozumieť učivu, ide aj o lepšiu schopnosť riešiť sociálne, emocionálne otázky.

Taktiež majú lepšie správanie a presnejšie sa vyjadrujú, keď potrebujú pomoc.

Ako vyzerajú optimálne „rečové termíny“?

Rečové schopnosti dieťatka, respektíve znaky prípadných problémov si rodičia môžu všimnúť už v útlom veku detí. Výskum ukázal, že chlapci majú dva až trikrát väčšiu pravdepodobnosť oneskoreného vývoja reči oproti dievčatám.

Kedy by mali začať hovoriť a čo ďalej?

Prvé slovíčka by deti mali povedať približne okolo jedného roku. Snažte sa sledovať, koľko slov vie. Mnohé ročné deti hovoria jedno až tri slová, málokedy viac.

Ďalší dôležitý rečový míľnik je 18 mesiacov. Vtedy by dieťatko malo vedieť povedať približne 20 slov. Nemusia byť jasne a zreteľne vyslovované, ale musia tvoriť jeden celok, snažiť sa vyslovovať ich ako dospelí a pomenúvať nimi tú pravú vec alebo činnosť. Je úplne normálne, že v tomto veku deti niektoré písmená nevedia správne vysloviť.

Ďalší prelom: 2 roky

Dieťa vo veku dvoch rokov by malo vedieť spojiť dve slová, aby dávali správny význam a tiež by mali vedieť dve slová významovo pripojiť. Napríklad mali by vedieť k slovu Slnko, priradiť slovo žltý alebo k slovu mama slovo kráča a podobne. Slovná zásoba detí v tomto veku by mala optimálne obsahovať 50 až 100 slovíčok.

3 roky

Medzi vekom dva a tri roky sa udeje veľký skok. V deň, keď dieťa dosiahne vek tri roky, môže mať v zásobe až tisíc slovíčok. Samozrejme, je nemožné, aby rodičia vedeli zrátať, koľko slovíčok ich dieťa vie, ale ak by ich bolo málo, určite by si to všimli. Iný spôsobom, ako môžete vyhodnotiť, či má vaše trojročné dieťa dostatočnú slovnú zásobu: dieťa by malo používať vety, ktoré obsahujú päť až sedem slov. Reč trojročného dieťaťa by mala byť zrozumiteľná už nielen mamičke, ale aj ľuďom mimo rodiny. Ak v tomto čase má dieťa problémy so slovnou zásobou, vyjadrovaním, spájaním slov do viet, je čas navštíviť odborníka.

Ak máte pochybnosti, porozprávajte sa s pediatrom

Logopédi bežne pomáhajú aj deťom v predškolskom veku naučiť sa správne vyslovovať problematické hlásky. Najskôr to bývajú š, č, ž, neskôr v, f a r. Ak vidíte, že dieťa má problém, porozprávajte sa o tom s pediatrom, ktorá vás môže odporučiť logopédovi. Nezabúdajte, že v súlade so schopnosťou hovoriť sa rozvíjajú aj sociálne a iné zručnosti, a tak ich prípadné problémy nenechávajte nepovšimnuté.

 

Obrazovkové deti majú problém s myslením, čítaním aj učením.

Prítomnosť jazykovo podnetného prostredia bohatého na písanú reč, na literatúru, je základom pre rozvoj detskej reči, myslenia a teda aj pre v škole tak potrebné čítanie s porozumením, naratívne a abstraktné myslenie nevyhnutné pre všetky vyučovacie predmety, zapamätávanie, logické myslenie aj vyjadrovanie samotné.

 Nástupom dieťaťa do školy sa často začnú vynárať problémy týkajúce sa nedostatočného rozumového vývinu audiovizuálnych detí, ktoré rodičov prekvapia. V prvých ročníkoch základnej školy sú to najčastejšie práve problémy s čítaním. Učiteľ a spolu s ním aj rodičia by mali spozornieť už pri prvých náznakoch problémov pri čítaní. Ak tak neurobia, dieťa si problém nepochopenia prečítaného textu so sebou prenáša do vyšších ročníkov. Text síce prečíta, ale nerozumie mu, a to sa potom reflektuje do predmetov, v ktorých sa potrebuje vedieť vyjadriť, text pochopiť, analyzovať, reprodukovať. Navyše v dôsledku absencie čítania v ranom detstve a predškolskom veku majú deti problém sústrediť sa adekvátne veku a požiadavkám vyučovania, ich pozornosť sa ľahko rozptyľuje.

 

Tejto téme sa intenzívne venuje PhDr. Ľudmila Hrdináková, PhD., ktorá tvrdí, že „na rozdiel od čítaného textu sa príbeh v médiách dosť zvláštne transformuje. Režiséri ho nabalia rozličnými efektmi, akciami, kde sa naháňa, padá, skáče, tlčie… – už toto samotné je vycvičovanie nervozity dieťaťa, agresivity, nesústredenosti, lebo všetko musí bežať, všetko sa musí diať rýchlo, všetko musí kričať, musí byť záplava farieb, rýchle prestrihy, a detský mozog, detská psychika si na to potichu a nebezpečne zvyká. Okrem toho v médiách je necitlivé správanie a násilie často nenápadné. Médiá zámerne burcujú v dieťati strach. Keď vlkovi rozpárajú brucho, to dieťa si pri čítaní samotné rozpáranie brucha iba predstaví. Ak nevie, čo znamená rozpárať brucho, predstaví si to len tak, ako to jeho psychika znesie. Ale keď vidí na obrazovke tú otrasnú papuľu a desivú scénu znásobenú intenzívnymi sugestívnymi zvukovými efektmi, často dieťa upadne do fóbického tranzu, prejaví sa absencia psychickej dištancie, ktorá ale pri čítaní príbehu nechýba a pomáha dieťaťu strach bezpečne a adekvátne  spracovať“, dodáva Ľudmila Hrdináková.

 

Už v polovici napríklad bežného rodinného filmu je aj dospelý podvedome nervózny z toho, aké je to rýchle a hlučné. Hovoríme o mediálnej presaturácii. Film je spracovaný exkluzívne, scenár je výpravný, dej sa často mení, strih je striedaný ďalším strihom, neustále upútava pozornosť, ale v dieťati taký film buduje nepokojnú myseľ.

 

Vo svojom výskume Ľudmila Hrdináková zistila, že deti do 6 rokov vôbec nemusí zaujímať dej, ktorý ak nemá dialógy a keď sa tam deje dlhšie niečo, čomu nerozumejú, tak začnú od filmu odchádzať.: „Čo musí spraviť dobrý režisér? No vsunúť tam nejaký strih, hluk, farbu, lebo on ho potrebuje dostať späť. A potrebuje tam dostať akciu. Predsa nemôže dopustiť, aby rodič s dieťaťom z kina odišiel. Keď analyticky pozerám tie animované filmy pre deti, ktoré sú klasifikované ako rodinné filmy, tak je to veľmi prudké, veľmi rýchle, obsahujú veľmi veľa motívov, ktoré nepatria detskej duši ani rozumu.“ Toto je dnešná doba. Príbeh je prepasírovaný do obrazovky, na obrazovku  dieťa vďačne pozerá, a dostáva sa do akejsi formy obrazovkovej pažravosti. Potrebuje obrazovku každý deň a veľa. Dostávame sa do doby technofílie, kedy prestáva záležať na dobrom príbehu, čo je tam správne, na analyzovaní rozhodnutí protagonistov deja, na víťazstve dobra nad zlom, na spracovávaní emócií a stotožňovaním sa s postavami, na rozvoji fantázie… ide len o to, aký to má efekt, koľko má film strihov, ako nás to vyburcuje, dostávame sa do doby, kedy naozaj „dobrý“ film má neustále vzrušovať a emocionálne burcovať. Ale ten malý divák sa potrebuje naučiť emócie prežívať pomaličky. A potrebuje ich popísať, lebo ich nepozná. To audiovízia rozhodne nerobí! To sprostredkúva dej čítaný.

 

Literatúra sa vyznačuje okrem iného aj neobmedzeným priestorom pre myslenie, ktoré dovoľuje meniť fakty podľa vlastného priania, ktoré vychádza z presvedčenia, že vlastnou predstavou, slovom je možné zmeniť skutočnosť.

 

Televízna rozprávka sa nikdy nevyrovná tej, ktorú môžete dieťaťu ponúknuť prostredníctvom knihy. Prečo? Rozvíja mozog dieťaťa úplne iným spôsobom.

 Rozprávka ako literárny príbeh rozvíja detské vnímanie a detskú osobnosť v mnohých smeroch. Čítaný príbeh pôsobí na dieťa tak, ako televízny príbeh nedokáže. Počas pozerania príbehu sa jedna hemisféra vypína, podstatné prvky príbehu dieťa nespracováva, nemá priestor zasiahnuť, uvažovať, precítiť, posunúť sa vývinovo dopredu tak, ako to umožňuje čítaný príbeh.

Štúdie PhDr. Ľudmily Hrdinákovej, PhD. z Katedry knižničnej a informačnej vedy FF UK v Bratislave poukazujú na to, že na rozdiel od čítaného príbehu pri mediálnej forme rozprávky dochádza k redukciám – k redukcii príbehu, jeho spracovania, k obmedzovaniu samotného dieťa, jeho myslenia, reči či vnímania.

 

Keď príbeh redukuje reč

V mediálnom príbehu prvýkrát reč zredukuje režisér/ autor. Pretože čo hovoria obrazy, to nemôže povedať zvuk. Druhýkrát tú redukciu urobí mozog. Pretože mozog uprednostní spracovanie vizuálnych podnetov.

Mnohé veci si z filmového príbehu deti podľa Hrdinákovej vôbec nepamätajú, „jednoducho stratili pozornosť pri televíznom farebnom kolotoči, pri výraznej rýchlosti a striedaní dejov nestihol mozog mnohé spracovať. Podstatným veciam tam deti ani neporozumejú, a ani sa na to počas sledovania neopýtajú. Nestihnú, pretože dej beží ďalej, televízny príbeh predbehne ich uvažovanie.“ Naopak je to v literatúre. Tam má dieťa priestor fabulovať, vymýšľať stratégie. Navyše dieťa má prirodzenú potrebu urobiť presne to – skúsiť dej predbehnúť, nájsť riešenie, možnosť. Takto sa prejaví aj rast IQ a EQ dieťaťa.

 

Keď sa dieťaťa opýtate na prečítaný príbeh, nemusí vám vôbec povedať dej, ani ponaučenie, ani súvislosti, a spomenie si na lienkine červené bodkované ponožky. A je to v poriadku. Pretože každé dieťa si vyselektuje to, čo v tej chvíli potrebuje. Každá tá detská hlávka niečo sleduje, niečo dotvára, niečo spracováva, počas čítania rodiča preruší a kladie otázky. A to je perfektné. Televízny príbeh to blokuje. Jedna hemisféra sa vypína, dieťa nerozmýšľa, nefabuluje, nespracováva, nekŕmi emócie. Vizuálne presýtenie, presaturácia médiami tomu bráni. Televízny príbeh je očistený od podstatných detailov, obmedzujú sa myšlienkové procesy a fantázia sa obmedzí na obraz. Ten ďalej nepustí.

 

Zlo musí byť zlikvidované, inak sa v noci vráti

Pozeraním sa zlo do podvedomia iba hlbšie zapíše, pri počúvaní ho dieťa dokáže zlikvidovať. Čítaný príbeh navyše uplatní princíp psychickej dištancie a dieťa si zlo predstaví len tak, ako mu to jeho psychika dovolí. Mediálna forma príbehu to nedovolí. Násilne dieťaťu núka často až agresívnu formu zla, z čoho môžu mať deti ťažké sny. Navyše mediálny príbeh nedokáže jasne rozlíšiť, čo je dobro a čo zlo. A dieťa to potrebuje mať jasne rozlíšené. Mediálny príbeh to zredukoval, častokrát dokonca necháva zlo od dobra nerozlíšené.

 

„V rozprávkových postavách sa dieťa vidí, nachádza sa v situáciách. Každý z nás číta preto, lebo chce vedieť o sebe, potrebuje sa zasmiať, vyhnúť sa nejakému problému, do literatúry uniká, kompenzuje si svoje frustrácie, nedostatky, sklamania, alebo naopak potrebuje si potvrdiť, že niekto to zažíva rovnako. Tisícnásobne to platí pre dieťa. Vo významnej miere poskytuje rozprávka dieťaťu psychickú dištanciu. Televízny príbeh toto napĺňa iba výnimočne,“ približuje fenomén čítania príbehu Hrdináková.

 

Mediálna forma rozprávky ponúka podľa nej okrem sugestívneho deja veľa hluku, strih za strihom, dynamiku, na ktorú nie je čas reagovať. „Nepopisuje humor, dieťa sa v ňom často stráca, pretože je adresovaný dospelým. Dieťa zostáva mimo. A problémom je, že dieťa  naozaj potrebuje do deja nejako zasiahnuť, vstúpiť.“ Táto potreba sa pri pozeraní nenapĺňa, dokonca dochádza k frustrácii. Často sa to podceňuje. Pri čítaní má dieťa priestor zasiahnuť, spracovať emócie, reagovať. Príbeh totiž počká tak dlho, ako to dieťa potrebuje. Príbeh obsahuje vždy nejaký prvok, ktorý si dieťa potrebuje prenášať do svojho života, často je to prvok strachu, ktorý potrebuje spracovať a tak ísť ďalej.

 

Redukcia zapájania hemisfér

Keď sa rozprávka začne čítať, tak sledovanie príbehu zamestnáva hlavne ľavú hemisféru, pretože mozog si musí dekódovať slová, premeniť ich na významy a zapojiť pravú hemisféru. Použiť vnútorný predstavový priestor. Podľa slov Hrdinákovej je to úžasná schopnosť literatúry (slov), ktorú nič iné nemá. Na podnet počutého vám mozog vyrobí v mysli celý film.“ Z neurologického hľadiska – keď sa príbeh číta, tak sa zapájajú práve tie hemisférické oblasti, ktoré sa zapájajú aj vtedy, keď to človek prežíva naozaj. Dieťa sa ponorí do príbehu, dieťa ten príbeh vo svojej hlavičke naozaj žije.

 

Mediálny príbeh kriticky oslabuje vizuálne schopnosti

Ľudmila Hrdináková veľmi odporúča nechať dieťa ľahnúť povedzme na koberec, zatvoriť očká, a tak mu čítať rozprávku. Dieťa si potrebuje predstavovať, potreba imaginácie je veľmi silná. Pozeraním príbehu je zredukovaná na minimum.

„Ak sa v súčasnosti hovorí, že deti nečítajú preto, lebo majú oslabené vizuálne schopnosti, tak je to nadmierou príjmu filmov.“

 

Ako spoznáme, že dieťa ešte túto schopnosť nemá obmedzenú?

Dobrý malý čitateľ sa rozpozná podľa toho, že vizuálnu pozornosť distribuuje. Pri čítaní priamej reči dieťa zafixuje pozornosť na rodiča. Keď sa číta opis, dieťa sa zapozerá na ilustráciu. Niekedy sa zapozerá mimo (dostane sa do akejsi neutrálnej zóny), dostane sa „tam“- do príbehu. A to je veľmi dobré. Veľmi potrebné.

 

Zredukovaný emocionálny efekt príbehu

V predškolskom veku dieťa nadobúda schopnosť uvažovať o tom, ako uvažuje ten druhý. Získava schopnosť vytvárať si predstavy o tom, čo druhý cíti, čo si myslí. V literárnom príbehu to aj zažije, v audiovízii nie.

 

 

Mediálny príbeh redukuje detské myslenie

Cez čítanú rozprávku sa dieťa učí myslieť. Dieťa kopíruje štruktúru analytického myslenia podľa toho, ako mu to podá autor. Rozprávkovým príbehom sa učí reagovať, analyzovať, dedukovať aj zaujímať postoje. V mediálnom príbehu na to nie je čas ani priestor. Často ani zámer.

 

V rozprávkach môže dieťa uzrieť jedinečné, životné a vývinové možnosti. Navyše rozprávka imponuje dieťaťu rečou symbolov. Napomáha kontaktu vedomia s nevedomím. Aktuálny problém dieťaťa sa cez symboly zviditeľňuje, metaforizuje. Stáva sa terapiou. Pri strete s veľkými prekážkami dieťa často uniká do sveta rozprávkových možností.

 

Literatúra je studňa bez dna. Studňa fantázie, emócií, myslenia, terapie, participácie, estetiky, vnímania, kompenzácie problémov, fabulácií, stratégií, dedukcií, analýz, syntéz, skrátka nenahraditeľnou príležitosťou pre rast osobnosti dieťaťa.

 

 

20 výchovných tipov pre rodičov od učiteliek z

materských škôl

 
Päť učiteliek nazbieralo počas svojej práce roky skúseností s deťmi v predškolskom veku. Zopár tipov na výchovu sa preto rozhodli zdieľať aj s rodičmi. 

 

Päť učiteliek, ktoré učia deti v predškolskom veku, zbieralo niekoľko rokov skúsenosti a rozhodli sa o ne podeliť aj s rodičmi detí. Zatiaľ čo troj až štvorročné deti stále potrebujú veľa rodičovskej pomoci, odborníčky, ktoré pracujú v predškolských zariadeniach, súhlasia s tým, že deti sú zvyčajne schopné robiť viac, než si myslia mnohí z nás. Učiteľky ponúkajú niekoľko výchovných tipov, ako dostať z detí to najlepšie.

 

1. Očakávajte viac

Väčšina rodičov má svoje vlastné predstavy o tom, čo ich dieťa v určitom veku môže dokázať. Deti potom väčšinou urobia práve to, čo rodičia od nich očakávajú.  Odborníčky na výchovu tvrdia, že rodičia by sa nemali báť zvýšiť svoje požiadavky. Budú prekvapení, čo všetko ich dieťa dokáže.

 

2. Odolajte tomu, aby ste za dieťa robili to, čo dokáže samo

Je samozrejmé, že keď urobíte niečo za dieťa, tak to urobíte rýchlejšie a lepšie. Ale takto nemôžete pomôcť vášmu dieťaťu na ceste k jeho samostatnosti. Existuje však rýchla pomoc.  Je potrebné sa len vzdať túžby urobiť veci  za deti. Učiteľka Donna Jonesová, ktorá pracuje v stredisku Schneider v južnej Oregonskej univerzite v Ashland v Oregone  hovorí: „Vždy, keď sa pokúšam prinútiť deti, aby sa obliekli, uložili bundy alebo sedeli na stoličkách počas jedla, opýtam sa ich, či to chcú urobiť samy alebo im mám pomôcť. A vždy to chcú urobiť samy.“

3. Nesnažte sa po deťoch opravovať to, čo už urobili

Ak si vaše dieťa napríklad ustelie posteľ, vydržte nutkanie urobiť to lepšie. Ak si niečo samo oblečie a vám sa zdá, že to nie je veľmi vhodné, ale aj napriek tomu je to ešte znesiteľné, neprezliekajte ho. Ak to nie je absolútne nevyhnutné,  nemeňte to, čo urobilo vaše dieťa. Ak veci meníte často, môže to vaše dieťa odradiť od ďalších vecí, ktoré by zvládlo aj samo.

 

4. Nechajte  dieťa riešiť jednoduché problémy

Ak vidíte, že sa vaše dieťa pokúša nájsť hračku alebo chce zložiť knihu z police, na ktorú môže dosiahnuť a nehrozí žiadne nebezpečenstvo, dovoľte mu to bez vášho zasahovania. Práve toto sú tie najvzácnejšie momenty, ktoré vytvárajú charakter vášho dieťaťa. Je prirodzené, že chcete, aby bolo všetko urobené dokonale, ale ak všetky situácie riešite za deti, okrádate ich o šancu prežiť úspech.

 

5. Predškoláci môžu mať svoje povinnosti

Predškolákovi môžete určiť nejakú malú povinnosť, ktorú občas splní, ktorú bude mať len on v rodine na starosti. Vďaka tomuto v dieťati budujete jeho sebadôveru a zmysel pre zodpovednosť. Dieťa môže napríklad zalievať rastlinu, vyberať prádlo zo sušičky, vymieňať psovi vodu. Dôležité je, aby ste vybrali takú činnosť, ktorá ho bude nielen zaujímať, ale bude aj ľahko zvládnuteľná. Cieľom je, aby sa dieťa cítilo spokojne a malo pocit, že je schopné úlohu splniť. Takto nadobúda pocit, že svojej rodine pomáha.

 

6. Chváľte

Pochvala je dôležitá hlavne preto, lebo deti opakujú to správanie, ktoré bolo odmenené vašou pozornosťou.

 

7. Vytvárajte také situácie, pri ktorých deti vedia, čo majú robiť

Deti svoje úlohy v škole plnia hlavne preto, lebo vedia, čo sa od nich očakáva. V školách deti každý deň robia v podstate rovnaké alebo veľmi podobné činnosti. Majú vytvorené určité rituály. Vďaka tomu rýchlo chápu, čo idú robiť a často im to už ani netreba pripomínať, lebo po určitej dobe majú činnosti zautomatizované. Takéto pravidlá a rituály  si môžete nastaviť aj doma. Dieťa si na ne rýchlo zvykne a bude ich realizovať.

 

8. Používajte humor

Ak vaše dieťa niečo nechce urobiť, skúste využiť humor. Odborníčky na predškolskú výchovu tvrdia, že v návale rôznych povinností práve na humor zabúdame. Mnohí rodičia s deťmi hrajú rôzne scénky. Napríklad, keď sa dieťa nechce obuť, tak sa hrajú, že sú v obchode, v ktorom predávajú topánky. Keď si nechcú umyť zuby, tak sa hrajú, že sú u zubára, alebo idú skúmať zuby a ústa, čo dnes jedli a podobne.

 

9. Na zmenu upozorňujte skôr

Deti sú niekedy tak veľmi zaujaté hrou alebo nejakou činnosťou, že ju nechcú zmeniť a plačú, keď má k tomu dôjsť. Aby sa predišlo takýmto situáciám, je potrebné dieťa skôr upozorniť na to, že o chvíľu bude jesť, vypne sa televízor, pôjde spať a podobne.  Ak potrebujete opustiť dom ráno o 8.30, upozornite svoje  dieťa o 8.15, že má ešte 5 minút na hranie a  potom budete  musieť odísť do škôlky. Môžete nastaviť aj časovač.

 

10. Odmeňujte rozumne

Deti nemôžu všetko robiť len preto, aby dostali odmenu. Takto sa nenaučia nič o skutočných dôvodoch, prečo je potrebné niečo urobiť. Odmeny dávajte len vtedy, ak dieťa prejavilo mimoriadne úsilie. Nie je dobré dieťa odmeňovať za bežné veci, ako je obliekanie, umývanie zubov a podobne.

 

11. Dávajte možnosti na výber

Keď vaše dieťa napríklad nechce sedieť pri jedení pri stole, tak mu ponúknite dve možnosti na sedenie. Ku každému sedeniu dajte na stôl dva druhy jedla. Jedlo, ktoré ma dieťa radšej, dajte k tomu stolu, pri ktorom chcete, aby dieťa sedávalo. Možno zo začiatku dieťa urobí nesprávnu voľbu, ale časom zistí, že ak chce jesť svoje obľúbené jedlo, musí zvoliť adekvátne sedenie pri stole. Podstata teda spočíva v tom, že ak chcete dieťa naučiť sedieť pri spoločnom stole, ponúknite mu na ňom atraktívnejšie jedlo.

 

12. Používajte vety, ktoré dieťa  motivujú k spolupráci

Napríklad chcete ísť na prechádzku, ale zároveň chcete, aby dieťa odložilo pastelky. Skúste mu ponúknuť možnosť, že do parku na prechádzku pôjdete až potom, keď dieťa odloží pastelky.

 

13. Dovoľte sa dieťaťu aj nudiť

Dnešné deti majú menej času na to, aby sa voľne hrali. Ich hry sú väčšinou organizované a presne stanovené. Odborníci na výchovu však upozorňujú na to, že deti musia mať aj priestor samy pre seba, pre rozvoj vlastnej fantázie. Povinnosťou rodičov a vychovávateľov nie je im sústavne organizovať čas. Deti musia mať pocit, že si môžu robiť čo chcú podľa vlastných predstáv.

 

14. Využívajte hudbu

Ak chcete, aby sa vaše dieťa naučilo plniť nejakú povinnosť, môžete túto činnosť spojiť s nejakou hudbou. Niekedy pomôže práve to, keď dieťa počuje určitú pieseň či melódiu a v tej chvíli vie, čo je potrebné urobiť.

 

15. Využívajte časovač

Časovač môžete využiť napríklad aj vtedy, keď sa vaše deti bijú o hračku. Vtedy nastavte časovač na 5 minút a povedzte im, že si hračku vymenia, keď budú počuť časovač.

 

16. Neriešte všetko za deti

Niekedy je lepšie, keď si deti medzi sebou samy vyriešia určité situácie. Nie je dobré, aby rodič vždy zachraňoval svoje dieťa.

 

17. Presmerujte činnosť dieťaťa

Ak vaša predškoláčka skáče na pohovke a vám sa to nepáči, rozptýľte ju tým, že jej ponúknete inú činnosť. Môžete jej povedať, že jej prečítate rozprávku alebo si spoločne namaľujete obrázok.

 

18. Predchádzajte úzkosti dieťaťa

Ak má vaše dieťa pocity úzkosti, keď nie ste v jeho prítomnosti, dajte mu niečo do vrecka, čo mu bude rodičov pripomínať. Môžete mu vystrihnúť napríklad papierové srdce. Keď bude mať niečo hmatateľné pri sebe, čoho sa bude môcť dotknúť, pomôže mu to prekonať strach alebo úzkosť.

 

19. Ak dieťa urobí niečo zlé, motivujte ho k tomu, aby to napravilo

Dieťa môže urobiť čokoľvek. Môže niečo vyliať, pofarbiť, zbúrať kamarátov dom z kociek. Keď sa takéto niečo stane, nemá zmysel kričať na dieťa. Povedzte mu, aby chybu napravilo. Pomôžte mu utrieť podlahu, povedzte mu, aby kamarátovi pomohlo postaviť nový dom z kociek a podobne.

 

20. Problémy s disciplínou riešte hneď

Ak musíte svoje dieťa pokarhať, urobte to hneď. Veľmi nesprávne je použiť vetu: „Veď počkaj, keď prídeme domov!“ Kým prídete domov, vaše dieťa dávno zabudne, čo zlé urobilo, takže vaše výčitky či dohovárania mu nič nebudú hovoriť.

 

Obdobie vzdoru: Ako reagovať pri záchvatoch hnevu?

Pravdou je, že asi žiadny rodič nebol nadobro oslobodený od záchvatu zúrivosti svojho dieťaťa. Tieto chvíle sú pre rodičov „ošemetné“. Mnohí nevieme ako reagovať  vo chvíli, ak si chce dieťa niečo vydobiť nielen na verejnosti, ale aj doma. Rodičov prenasledujú obavy, aby svojou reakciou dieťaťu nespôsobili nejakú ujmu alebo aby  neohrozili svoju autoritu.

V období vzdoru je dôležité uvedomovať si, že dieťa sa správa neovládateľne z toho dôvodu, že nedokáže ovládať svoje emócie. Nerozumie im, prekračujú hranice jeho skúseností a schopností, aby dokázalo s rozvahou spracovať svoje negatívne pocity, ktoré ho ovládli. Vtedy sme tu my, rodičia, aby sme ho „podržali“ a tieto chvíľky, na ktoré sa nedokáže dieťa pripraviť, prežilo čo najmenej traumaticky.

Poviete si: „ To sa ľahko hovorí! Toľko nahromadeného vyčerpania, nedostatku spánku… mi nie vždy dovoľujú premýšľať a robiť všetko tip-top. Tiež som len človek. “ A máte pravdu. O to dôležitejšie je, aby ste si tieto naše tipy osvojili a budete mať v rukáve hneď niekoľko riešení ak takáto situácia nastane. Nebudete sa vyčerpávať krikom na dieťa, aby ste útok odrazili, ale budete vedieť zareagovať tak, že situáciu omnoho skôr upokojíte.

Skúste si teda vyskúšať naše odporúčania, čo môžu pomôcť vyhnúť sa záchvatom hnevu alebo aspoň ich urobiť menej časté či menej intenzívne.

1) Skúste sa čo najlepšie pripraviť, aby ste chránili dieťa i seba pred zbytočnými problémami. Deti sa potrebujú učiť vyrovnávať s určitým množstvom frustrácie rovnako ako budú neskôr narážať mnohokrát, keď nebudú vedieť nájsť svoju cestu. Ale vy môžete robiť váš život jednoduchším vyhýbaním sa situáciám, ktoré by mohli vaše dieťa rozladiť.

Napríklad:

  • Nezačínajte s dieťaťom robiť aktivity, ktoré ma rado, ak nemáte dostatok času, aby ste ich dokončili.
  • Nikdy nesľubujte niečo, čo nebudete vedieť splniť.
  • Nikdy nezačínajte nejaké aktivity, ak je dieťa hladné, unavené alebo namrzené.

Sledujte, kedy vaše dieťa prepadá zlosti ako napr. čas počas dňa, situácie, všímajte si prípadné stresové faktory, ktoré ju vyvolávajú častejšie a snažte sa tieto faktory eliminovať na minimum.

 

2) Ak vidíte, že sa schyľuje k tejto situácii, pokúste sa dieťa vyrušiť a upriamiť pozornosť na niečo celkom iné. Malé deti celkom dobre reagujú na hudbu, tak skúste napr. spievať jeho obľúbenú pesničku. Táto stratégia nebude vždy fungovať, ale je hodná toho, aby ste ju skúsili.

 

3) Niekedy majú deti tieto stavy preto, lebo testujú hranice ich novej nezávislosti, ktorú objavili. Dajte svojmu dieťaťu pocit nezávislosti ponúknutím možností. Možnosti musia byť jasné a nevyjednateľné. Napr.: Vaša škôlkarka si chce vybrať oblečenie do škôlky. Umožnite jej to z vecí, ktoré sú v danom počasí vhodné.

 

4) Ak raz hnev začal, najlepšou politikou je uistiť sa, že vaše dieťa je fyzicky v bezpečí a potom ho ignorujte. Nepokúšajte sa dieťaťu v záchvate vysvetľovať alebo argumentovať. Len by ste sa dostali do boja o väčšiu frustráciu. Predstavte si seba. Chceli by ste počuť v takej chvíli prečo sa nachádzate v zajatí emócií? Alebo by ste sa chceli len vyventilovať?

 

5) Nenechajte sa rozhnevať dieťaťom do bodu, kedy viete, že stratíte kontrolu a poviete alebo urobíte niečo, čo by ste neskôr ľutovali. Nezáleží, aké ťažké to môže byť udržať sa pokojným. Ak máte pocit, že to nezvládnete, vzdiaľte sa na chvíľku pokým nezískate sebakontrolu späť.

 

6) Vaše deti sa na vás stále pozerajú. Buďte si preto istí, že im ponúkate vhodný vzor dobrého správania na vyrovnávanie sa so svojou vlastnou frustráciou, keď rastú.

Nechajte svoje dieťa, keď ho niečo rozruší, pomenovať svoje pocity. Následne mu ukážte ako relaxujete, napr. 5 hlbokými nádychmi alebo 5 minútkami ticha osamote na ukľudnenie.

 

7) Po tom ako hnev skončil, vaše dieťa vie, že ste neboli šťastní z jeho správania, ale nájdite niečo pozitívne, čo mu povedať. Napr. : „Som na teba hrdá, ako rýchlo si sa dokázal ukľudniť.“ “Riško, som rada, že sa konečne cítiš lepšie.“ Objímte ho a zapojte  ho do aktivity, kde sa už vyhne tomu, čo sa práve stalo.

9) Nezahanbujte dieťa zosmiešňovaním jeho správania. Nevnášajte nenávisť a odvracajte záchvaty hnevu znova v budúcnosti.

 

10) Napriek tomu, aké lákavé to môže byť podvoliť sa túžbe vášho dieťaťa a ukončiť jeho zdanlivo nekonečný hnev, nerobte to. Naučíte ho tým iba jednu základnú lekciu: „Hádzanie sa o zem“ mu nakoniec dá presne čo chce ak vydrží dostatočne dlho. Myslite na dlhodobé následky pri učení tejto lekcie.

Záchvaty hnevu sú určite veľmi nepríjemné, keď sú deti malé, ale uvedomte si, aké to môže byť, keď budú väčšie či prípadne tínedžeri. Je ideálne nastaviť si vzory tak skoro ako sa len dá. Vaše dieťa sa tak naučí, že krikom, plačom si nič nevydobije od nikoho.

 

11) Áno, môže to byť veľmi zahanbujúce, ak vaše dieťa dostane záchvat hnevu v dave ľudí na verejnosti, ale pamätajte si, že znepokojení môžete byť z vášho dieťaťa, ale nie z neznámych ľudí. Tak potichu ako len môžete, vezmite svoje dieťa na tiché miesto, napr. do auta a nechajte ho ukľudniť sa.

Ubezpečte ho, že čím skôr sa upokojí, budete môcť pokračovať robiť to, čo ste prerušili. Neukazujte mu svoju netrpezlivosť alebo hnev na svojej tvári či v tóne hlasu. Pokúste sa zostať čo najviac chladní a dajte mu vedieť, že vás takto nedostane.

 

12) Vzdor môže byť jediným spôsobom ako si dieťa myslí, že získa vašu pozornosť. Uistite sa, že mu hlavne poskytujete dostatok pozitívnej pozornosti. Napr. aj pár minút počas dňa, kedy sa nevenujete ničomu inému, len jemu a ste plnou mysľou i dušou pri ňom prítomní a sústredíte sa len na neho.

Vo väčšine prípadov nie sú záchvaty hnevu niečo, prečo by ste sa mali strachovať. Ak si nastavíte pevne vaše hranice, dieťa pochopí veľmi rýchlo, že toto správanie nie je preň riešením a nefunguje. Ak však napr.  nie ste s partnerom či manželom jednotní v tom, čo dieťa môže, či vo vašich reakciách na takéto správanie, môžu takéto záchvaty pretrvávať aj veľmi dlhú dobu. Preto si vždy v prvom rade úprimne zodpovedajte ako fungujete ako rodičia, či ste jednotní, lebo iba to naozaj dieťaťu prospieva. Ak sa však pevne držíte svojich hraníc a ukazujete dieťaťu, že sa vás nijako jeho prejavy nedotýkajú a napriek tomu máva takéto záchvaty hnevu 2-3 krát denne a trvajú 15-20 minút, mali by ste sa poradiť s lekárom.

Ako sa rozprávať s deťmi a podporiť ich rečový vývin?

Rozprávať sa s dieťaťom od jeho najútlejšieho veku je pre budúci vývin reči nesmierne dôležité. Čím viac sa budete s dieťaťom rozprávať, tým lepšie. Aby však táto komunikácia bola efektívna, musí sa vám podariť dialóg .

Nie je žiaduce, aby ste dieťa nechali na seba niečo bľabotať a len mu neprítomne pritakávali hmmm, hmmm. Na druhej strane ani monológ z vašej strany nie je na osoh, keď nenechá dieťaťu prestávku, aby sa aj ono mohlo zapojiť. Ak dieťa nepočúvate, nereagujete naň, vaše rozprávanie je potom akoby zvuk v pozadí, ako rádio, ktoré nikto nepočúva.

Dieťa si uvedomí, že s ním skutočne nehovoríte,  že je vám jedno, či vám rozumie a či vás počúva a prestane sa snažiť.

Rozprávajte sa s dieťaťom naozaj

Pomôžete mu tým rozšíriť slovnú zásobu, rozšíriť o výrazy, ktoré sa vzťahujú k myšlienkam, či veciam v tej chvíli, keď ich potrebuje.

Skúste si predstaviť, že sa dieťa snaží dotiahnuť krhlu k záhonu a popolievať kvety. Zjavne potrebuje fyzickú pomoc, pretože samo nevládze krhlu uniesť, utiahnuť. Túto situáciu môžete využiť aj ako jazykovú lekciu.

Ak dieťaťu len poviete: „Ukáž, pomôžem ti“, nenaučí sa nič nové. Ak mu však poviete: „Môžem ti pomôcť odniesť tú krhlu s vodou? Pre teba je asi príliš ťažká“, ponúkate dieťaťu viacero jazykových myšlienok. Dieťa si pravdepodobne neuvedomovalo, že nie je schopné s krhlou pohnúť, pretože „je príliš ťažká“.

Obohatili ste slovník dieťaťa o výraz „ťažká“, ktorý popisuje myšlienku, ktorú dieťa zrejme malo, ale nevedelo ju vyjadriť, pomenovať.

Prečítajte si aj: Ako pôsobí reč dospelých na vývin reči detí

Rozširujte slovnú zásobu dieťaťa, ponúkajte nové myšlienky

Toto vyššie uvedené môžete praktizovať hocikedy. Podáte mu niečo, lebo ste „vyšší“, odoberiete mu z kefky pastu, pretože si jej tam dalo „príliš veľa“, odložíte jedny jeho tepláčiky, pretože sú mu „priveľmi malé“.

Rovnako môžete pomáhať slovami, ktoré označujú farby, tvary alebo čísla. Keď dieťa podáva napr. kocky pri stavbe veže, poviete: „teraz si vybral modrú, a teraz si mi podal červenú“. Ak máte kocky nielen v základných farbách, rozširujete poznanie dieťaťa v tomto smere, keď pomenúvate rôzne farby.

Hry dieťaťa tiež vytvárajú priestor na zásobovanie novými slovami. Ak príde vaše dieťa natiahnuté do otcovho svetra a topánok a povie, že „ono je ocko“ (pretože vie, že otec nosí tento sveter a tieto topánky), môžete sa ho spýtať napr.: „A kam ide ocko? Ide do práce alebo na prechádzku?“ Označujete dve miesta, kam by otec mohol ísť a dávate priestor na to, aby sa dieťa pri hre zamyslelo a rozvíjalo ju ďalej.

Keď dieťatko pribehne a oznámi: „Bum, bolí“ a ukazuje na lakeť, namiesto obligátneho pofúkania a vety: „nič to nie je“, môžete zareagovať aj takto: „Udrel si sa do lakťa? Vidím, máš tam červený fliačik. Nie je to také zlé, ani to nie je odreté. Pofúkam ti to a hneď to bude bolieť menej.“

Takto môžete reagovať takmer vždy – ak budete dieťa počúvať sústredene. Pri takto vedených dialógoch sa dieťa rýchlo naučí podstatné mená, ktoré označujú veci, prídavné mená, ktoré ich opisujú a slovesá, ktoré určujú, čo veci robia.

Kúzelné „prečo?“

V troch rokoch dieťa potrebuje poznať čoraz viac slov. Tie získava nekonečnými otázkami „prečo?“, z ktorých rodičov často bolí hlava a niekedy aj na ne nevedia odpovedať.

Otázky typu „prečo?“ sú znakom vyspievania dieťatka. Netreba sa ich báť a ani netreba mať potrebu vedieť na každú otázku odpovedať („na túto otázku nepoznám ani ja odpoveď, ale spýtame sa mamičky/pozrieme sa do knižky/skúsime vygoogliť“).

Majte na pamäti, že ak dieťa začne otázkou „prečo?“, možno ani nečaká konkrétnu odpoveď, ale môže to v danej chvíli byť len nástroj na udržanie vaše pozornosti.

Niekedy sa dieťa spýta tak, že mu reálne nemôžete odpovedať: „prečo je sova?“. Nemá význam hovoriť: „neviem, čo tým myslíš, čo sa vlastne pýtaš?“ Dieťa to ani samo nemusí vedieť. Namiesto to radšej reagujte asi takto: „Ja síce presne neviem, na čo sa pýtaš, čo chceš vedieť, ale poďme sa porozprávať o sovách a uvidíme, či nájdeme odpoveď na tvoju otázku. Pozri, v tejto knihe je veľa fotiek sov.“

Výchova môže byť zábavná pre rodičov aj pre deti.

„Ale už dosť.“ zíva rodič, keď  je iskra v očiach jeho dieťaťa po piatich rozprávkach na dobrú noc a troch pesničkách taká jasná, akoby vypilo espresso, zatiaľ  čo rodič je taký unavený, akoby nespal tri noci. Poriadne buchnutie do stola a ukázanie kto je tu pán, nemôže rodičovi v takejto situácii nikto vyčítať. Ale je to zlý nápad. Nie každý vie, čo sa tým dá spôsobiť.

Deti nedokážu takéto rozkazy poriadne spracovať.  Ak sa s nimi niekto háda, nevedia, že človek je nespokojný len s ich momentálnym správaním. Myslia si: mama ma nemá rada. Vezmú si osobne, keď dospelý stratí nervy. A nechápu, prečo rodič prečíta päť rozprávok a spieva tri pesničky, aj keď sa mu to vôbec nechce, a potom vybuchne.

Múdrejšie je, ak sa obe strany vopred dohodnú, ako bude večerný rituál prebiehať. Ak chce dieťa aj potom viac, je rodič menej vytočený. Nie, nepovie nepriateľsky, ale rozhodne – ja som tiež unavený a idem tiež spať. S týmto sa dieťa lepšie vysporiada. A takýmto spôsobom mu rodič dá najavo aj najdôležitejšiu vec zo všetkých: „Mám ťa rád/rada a je jedno, čo robíš.“

Dôležité je dať deťom istotu a vyžadovať samostatnosť: „Verím ti, ty to zvládneš.“

Úspešné zážitky sú pre deti dôležité. Rodič ich môže pochváliť, ak si samé oblečú nohavice, ak postavia vežu z kociek, alebo ukážu v rozprávkovej knižke na kravičku, ktorú predtým imitoval. Rozhodujúce je, povedať im, že môžu všetko vyskúšať bez strachu zo zlyhania: „Smieš urobiť chybu.“

Len chváliť nestačí. Rodič musí povedať, za čo dieťa chváli, inak chvála letí do prázdna. Aj keď dospelému to môže pripadať prehnané. „Výborne“ nestačí.  „Skvelé, ty si bežal úplne sám! Pozri, čo si sám zvládol.“

Korigovať deti pri každej maličkosti považujú psychológovia za zbytočné, až kontraproduktívne. Ak dieťa zvládlo niečo, na čo je hrdé, týmto mu rodič ukáže, ako to môže zvládnuť ešte lepšie. A neskôr to môže dieťa chápať takto: je úplne jedno, ako sa namáham, nikdy to nestačí. Preto nech rodič radšej vysloví vetu:  „Je to dobré tak, ako si to urobil.“

Byť pre dieťa nápomocný, ak niekoho potrebuje, ale zároveň mu nechať dostatok slobody, je tiež veľmi dôležité. Som tvoj bezpečný prístav. Pritom ide o to, rozpoznať potreby potomka a uspokojiť ich. A neskôr ide o to, dodať mu pocit, že zvláda každú situáciu a nechať mu dostatočný priestor jednať samostatne.

Ako sa človek správa k ostatným, to sa deti učia od rodičov. Od narodenia je totiž človek egoista.  Jeho potreby prevyšujú všetko. Súcit nepozná. Dospelý ho tomu musí naučiť. A najlepšie to funguje, ako pri každom vyučovacom procese, ak učiteľ  ide žiakovi príkladom a popritom situácie popisuje. Potom môže dieťa učivo zvládnuť, gestá a mimiku spojiť s pocitmi. Rodičia sú pre deti ako tlmočníci, ktorí im prekladajú emócie. Mali by pocity obsiahnuť do slov, tak dieťa rozumie a učí sa správne ich ukazovať: „Ostatní nám nie sú ľahostajní.“

Ak otec s mamou okrem toho používajú zdvorilé tóny, budú ich používať aj ich deti. Jediné slovo, ktoré sa nikdy neopotrebuje, je ďakujem. „Povedal si ďakujem?“

A čo je ešte veľmi dôležité – dôslednosť. Ak si stanovíte pravidlá hneď na začiatku, predídete neskorším konfliktom, hnevu a plačlivým výstupom na verejnosti.

Láska je viac ako slovo: 5 spôsobov vyjadrenia lásky podľa Garyho Chapmana

Čo urobíte, keď chcete svojmu dieťaťu povedať „Mám ťa veľmi rád/rada“? Poviete tieto slová? Ukazujete vašu lásku aj tým, čo robíte? Podľa rodinného psychoterapeuta Garyho Chapmana existuje 5 spôsobov vyjadrenia lásky, ktorými môžeme svoje deti uisťovať ako ich ľúbime.

„Jasné, že ľúbim svoje dieťa,“ počul často hovoriť mladých rodičov americký rodinný terapeut Gary Chapman. Jeho protiotázka znela: „A robíte to tak, aby to mohlo dieťa aj vnímať a cítiť?“ Jeho teória znie:

Existuje 5 hlavných prejavov lásky

Všetky deti potrebujú vyjadrovať lásku všetkými týmito spôsobmi, rovnako ako potrebujú vyváženú stravu. Existuje však „jazyk“, ktorý hovorí k dieťaťu najhlasnejšie. Úlohou rodičov je v prvom rade rozpoznať, ktorý je pre ich dieťa kľúčový, teda ktorému najlepšie rozumie a následne mu lásku prejavovať obzvlášť pomocou neho. Medzi 5 kľúčových prejavov lásky zaraďujeme: telesný kontakt, darčeky, pozornosť, slová uistenia a prejavy služby.

Odhaľte kľúčový jazyk lásky vášho dieťaťa

Problém v komunikácii nastáva, keď náš náprotivok hovorí inou „rečou“ lásky ako my – vtedy unikne toto posolstvo do prázdna – a na konci zostaneme obaja – my i náprotivok s nenaplnenou potrebou lásky.

Aby sa to nestávalo, radí Chapman mamám i otcom, aby svojim deťom hovorili každý deň piatimi spôsobmi: Ľúbim ťa! Takto budú vedieť i v budúcnosti dávať a prijímať náklonnosť v každej „reči“ lásky. Priblížme si teraz jednotlivé prejavy lásky.

Prvý jazyk lásky – pohladenie

Pohladenia, maznanie, nežnosť – túto reč lásky poznajú novorodenci ako prvú. A užívajú si ju od prvého nadýchnutia: pulz sa znižuje, nohy a rúčky sa uvoľnia, mnohé deti rady zaspávajú v bezpečnom náručí rodičov.

Našťastie sú preč časy, kedy sa mladým rodičom tvrdilo, že akýkoľvek telesný kontakt (okrem potrebnej dávky pri kŕmení a kúpaní) rozmaznáva bábätko. Dnes už vieme, že deti majú nekonečnú potrebu lásky a telesného kontaktu.

Podľa mnohých štúdií sa ale veľa rodičov dotýka svojich detí len vtedy, keď je to potrebné: keď ich obliekajú alebo vyzliekajú, zapínajú im bezpečnostný pás v aute alebo ich nesú do postele. Najčastejšími prejavmi zo strany rodičov sú pohladenie a bozk. Existuje však nekonečne veľa možností, ako dieťaťu prejaviť lásku práve fyzickou blízkosťou.

Možnosti, ako dieťaťu prejaviť lásku fyzickou blízkosťou

  • mama si posadí trojročné dieťa na kolená a číta mu;
  • otec sa naháňa so sedemročnou dcérou okolo stola;
  • večer držia rodičia dieťa pri zaspávaní za ruku;
  • staršie dieťa možno objať pri písaní domácich úloh;
  • mnohé deti milujú pohladenie po vlasoch;
  • chlapci uprednostňujú potľapkanie po pleci pri úspechu namiesto objímania;
  • zašportovať si s deťmi (fyzický šport) je tiež forma fyzického kontaktu;
  • držte sa s dieťaťom za ruky nielen pri prechádzke, ale hoci i pri sledovaní televízie
  • patrí sem i masáž alebo poškrabkanie chrbta a iné.

Rasťo, 10 rokov: „Som rád, keď sú prázdniny a ideme s našimi na dovolenku. Vtedy s otcom často chodíme na ryby, alebo hráme futbal a sú to také „naše“ chvíle… s mamou a segrou je to v pohode, ale keď som iba s otcom, tak je to iné – suprové!“

Druhý jazyk lásky – obdarovávanie

Kto už niekedy urobil dieťa šťastným tým, že mu daroval krásny lesklý gaštan alebo štvorlístok, ktorý našiel na prechádzke, ten vie, že veľkosť a cena nezohrávajú pri takomto obdarúvaní žiadnu rolu. To, čo sa ráta, je rituál: Ja ti niečo dám a ty si to môžeš nechať.

Našiel/našla som to pre teba, lebo si myslím, že ti to urobí radosť. Už malé deti si strážia takéto darčeky ako svoje bohatstvo. Pretože cítia, že tu nie je iba gaštan, modré plyšové zvieratko, či obrázková kniha, ale je to znak toho, ako veľmi ma mama ľúbi.

Je to malá porcia šťastia. Deti, ktoré už vedia rozprávať, sa rady pochvália: „Pozri toto mi priniesol ocko z cesty a toto tu mám od mamičky!“ Dieťa sa z darčeka neobyčajne teší a rovnako silné je i sklamanie, ak ho od rodičov pri ich návrate nedostane. Lebo darčekom mu ukazujú, že: „Na služobnej ceste som na teba myslel/a a je pre mňa dôležité, aby si sa tešil/a.“

Tento spôsob lásky ale na druhej strane neznamená, že máme deti zasypávať darčekmi. Vtedy hrozí nebezpečenstvo, že sa darček stáva rutinou a samozrejmosťou. Darčeky nemajú byť ani náhradou za ostatné prejavy lásky, napr. za chýbajúcu pozornosť.

Deti, ktoré uprednostňujú tento spôsob prejavovania lásky, milujú rôzne zaujímavé balenia, napätie pri ich otváraní a rady ukladajú darčeky na svoje čestné miesto.

Tipy: Kúpte úplne obyčajné veci, ako napr. mydlo, šampón alebo zubnú pastu, a dajte to dieťaťu ako prekvapenie. Pripravte mu na raňajky obľúbené jedlo a prikryte ho (kvôli prekvapeniu). Občas mu schovajte malé prekvapenie pod vankúš. Na narodeniny alebo iný sviatok mu pripravte špeciálny darček.

Lukáš, 7 rokov: „V peračníku mám pero, ktoré mi ocko doniesol až z New Yorku, píšem s ním iba písomky! Podľa mňa mi nosí šťastie, hlavne na angličtine.“

Tretí jazyk lásky – čas

Bábätká vôbec nepovažujú za niečo zlé, keď sa počas všedného dňa len tak pomimo zúčastňujú rodinného života. Najmä keď sú v rodine aj starší súrodenci, je celkom prirodzené, že sa denný program orientuje skôr podľa nich – bábätku úplne stačí prizerať sa tomuto dennému ruchu z babyšatky, kde je dobre chránené.

Ale aj preňho je dôležitou skúsenosťou, ak občas zažíva jeden z týchto vzácnych momentov, v ktorých cíti, že: Teraz je tu mamička alebo otecko len a len pre mňa! Teraz si pozrieme obrázkovú knižku a žiaden telefón ani termín nás pri tom nevyruší.

Odborníci tento čas nazývajú aj „quality time“ – voľne preložené vyhradený čas. Ide o chvíle, kedy dieťaťu sprostredkúvame  nasledovné: V tomto momente nie je nič dôležitejšie ako my dvaja! Quality time je napríklad to, keď sa 10 minút zhovárame so svojím dieťaťom a nerobíme pri tom nič iné. Je to i 15-minútové skladanie stavebnice alebo hra s dieťaťom na počítači. Je to dar, ktorý je prítomný v okamihu.

Ďalšie tipy:

  • Požiadajte večer dieťa, aby vám porozprávalo, aký malo deň.
  • Sadnite si k dieťaťu a naraňajkujte sa spolu.
  • Udržujte s dieťaťom konverzáciu pri jazde autom.
  • Zúčastnite sa spoločne nejakej špeciálnej akcie (napr. výstava, múzeum, plavba loďou a pod.).
  • Kontrolujte dieťaťu pravidelne domáce úlohy, zhovárajte sa, ako chápe učivo.
  • Čítajte si spolu knihu a hovorte o nej.

Romanka, 8 rokov: Maminka často pracuje a domov chodí už keď mám úlohy napísané. Niekedy to ale babka nevie, a tak na ňu počkáme. Ja to niekedy robím naschvál, že učivu nerozumiem. Keď mama príde, tak sa so mnou učí. Vie mi úlohy pekne vysvetliť. Vtedy som taká šťastná…“

Štvrtý jazyk lásky – skutky a služby

Skutky a služby sú štvrtým prejavom lásky a znamenajú, že pre dieťa robíme niečo, čo si váži a čo má rado. Pre dieťa, pre ktoré sú prvoradé skutky, sú tieto činy nevyhnutné. Ak mu napríklad opravíme bicykel, znamená to pre neho viac než len to, že bude zasa jazdiť.

Prejavy služby však neznamenajú, že budeme pre dieťa robiť „všetko“. Tieto služby by mali byť primerané veku (4-ročnému dieťaťu môžeme ustlať posteľ, ale 8-ročné by to malo urobiť samo) a pre udržanie rovnováhy v tejto oblasti by sme mali pre svoje deti činiť najmä to, čo ony samy ešte nezvládnu.

Patrí sem napríklad:

  • oprava pokazenej hračky;
  • sprevádzanie dieťaťa k lekárovi;
  • odvoz do školy;
  • uvarenie obľúbeného jedla;
  • pomáhanie s domácimi úlohami;
  • pomoc dieťaťu pri upratovaní rozhádzaných hračiek;
  • ušitie kostýmu na karneval a pod.

Simonka, 5 a pol roka: „Viem, že ma maminka ľúbi. Aj vtedy, keď mi dá brokoličkovú polievku, ktorú moc neľúbim alebo mi dáva lieky, keď mám kašeľ. Ale podľa mňa – najviac ma ľúbi, keď mi dovolí na večeru pizzu. Ona si dá radšej šalát, lebo v ňom je viac vitamínkov, ale mne a ocinovu dá pizzu – to nás ľúbi úplne najviac, však?“

Piaty jazyk lásky – slová uistenia

Každý pokrok je oslavou: Keď sa bábätká po prvýkrát zasmejú, vydajú hrdelný hlások, chytia predmet do rúčky, zatlieskajú, posadia sa, vylezú na stoličku alebo začnú chodiť, sú rodičia pyšní a dojatí zároveň.

„Výborne, podarilo sa ti to, zlatko!“ – takáto vážne myslená chvála je pre dieťa priam urýchľovačom vývinu. Pretože mu ukazuje, že mama a ocko videli, ako som sa snažil/a. Považujú za dobré, že sa stávam väčším/väčšou a samostatnejším/ samostatnejšou. A teraz sa tešia so mnou, pretože ma majú radi!

V tomto ranom veku teda deti chválime a dodávame im túto istotu často. Ale slová uistenia sú potrebné i v ďalších etapách ich života. Slová chvály, lásky, povzbudenia, pochopenia sú spôsoby, ako dieťaťu povedať: „Záleží mi na tebe.“

Tieto slová môžu dodať deťom hlboký pocit istoty. Deti potrebujú počuť, že ich milujeme. K tomu samozrejme patria slová „Milujem ťa, mám ťa rád“. Ale deti rady prijímajú aj pochvalu, ak sa usilovne snažia, tešia ich slová, ktorými im dávame najavo, že v ne veríme a pod.

Chcú, aby sme im hovorili, ako veľa pre nás znamenajú – a to v denných dávkach! Ak ste spozorovali, že práve toto je prvoradé pre vaše dieťa, vyberajte slová opatrne a dbajte o jemný tón vášho hlasu. Pozor na karhanie. Tieto deti reagujú na karhanie a výčitky veľmi citlivo

Tipy:

  • Pochváľte dieťaťu jeho výzor – účes, oblečenie. Napr. „Si pekné dievča!“ „Ten účes ti pristane!“
  • Nezabudnite pochváliť jeho úsilie, nielen úspechy!
  • Vzdajte dieťaťu úprimnú úctu, ak preukáže vo vzťahu k súrodencovi pozitívne charakterové vlastnosti.
  • Na konci dňa mu pripomeňte, čo pekné a záslužné urobilo.
  • Občas mu k desiatej pribaľte lístok so slovami, že ho máte radi.

Silvia, 10 rokov: „Vyhrala som krajské kolo v recitačnej súťaži a mama sa tým chválila aj kolegyniam v práci, dokonca aj našej susede. Veľmi sa mi to páčilo. Nevedela som, že to bude tak prežívať a dúfam, že sa mi to podarí aj o rok, alebo v inej súťaži…“

Ako zistiť, ktorý spôsob prejavovania lásky je vášmu dieťaťu najbližší?

Teraz už vieme, aké sú prejavy lásky. To však nestačí. Dôležité je spoznať, čo preferuje vaše dieťa. Podľa Chapmanna je to možné od veku cca 4-5 rokov. Ide pritom o „trojkrokový“ proces:

  • Pozorujte, ako vám vaše dieťa vyjadruje lásku! Napríklad pre nášho syna (4) je najdôležitejší „jazykom“ lásky fyzický kontakt. Pri rozlúčke i pri našom príchode z práce sa s nami objíma, často nás hladká a mazná sa.

Dotýka sa nás, lebo chce, aby sme sa ho aj my dotýkali. Pokiaľ chodí aj vaše dieťa za vami často s úmyslom vypýtať si pusu, môže byť pre neho primárnym fyzický kontakt.

Alebo povedzme, že vaše dieťa vždy hovorí: „Ty si najlepšia mama na svete.“ Ak vás často chváli, potom počúvanie slov uistenia bude pre neho  prvoradé. Rado vás dieťa obdarúva vlastnoručne vyrobenými darčekmi? Potom práve toto je pre neho prioritou.

  • Počúvajte, čo si žiada vaše dieťa najčastejšie! Ak chodí často so žiadosťou o opravenie, že niečo pokazilo, alebo aby ste mu pomohli s úlohami do školy, potom ide o služby. Ale ak vás dieťa neustále prosí o čítanie príbehov alebo o to, aby ste sa s ním pohrali, je veľká šanca, že jeho prioritou je kvalitne strávený čas.
  • Počúvajte, na čo sa vaše dieťa sťažuje najčastejšie! Ak často hovorí: „Prečo si mi nič nepriniesol z roboty?“ asi vám oznamuje, že symbolom lásky je pre neho dávanie a prijímanie darčekov. Ak vás váš syn alebo dcéra kritizujú za to, že sa s nimi málo hráte, že ich nepochválite za jednotky v žiackej knižke, alebo že im nechcete pomôcť s domácimi úlohami, potom vám týmto spôsobom napovedajú, čo je pre ne najdôležitejšie.

Iná možnosť, ako objaviť reč lásky, spočíva vtom, že ponúknete dieťaťu alternatívy a necháte ho vybrať si, čo by chcelo: napr. ísť na ryby (ČAS) alebo nové tenisky (DARČEK)?. Odpoveď môže byť ukazovateľom prejavu lásky vášho dieťaťa.

 

7 tipov na podporu správneho držania ceruzky

O grafomotorike, o tom, ako sa deti učia písať v prvom ročníku, sme už písali. No na to, aby dieťa nemalo v prvej triede problémy s písaním a celkovou únavou, je dôležité venovať sa správnemu držaniu ceruzky už dávno predtým, než dieťa do školy nastúpi.

 

Žiadny úchop nacvičovať netreba?

Nuž ak ste o tom presvedčený, tak nenacvičujte. Keď však vidím prváka, ktorý nemá žiadne motorické limity a zdravotné oslabenia, ako drží ceruzu ako kôl, je mi ľúto, ako sa pravdepodobne s písaním potrápi. A nie je takých detí málo.

Zlé držanie ceruzky, na ktoré si dieťa zvyklo, mu môže v budúcnosti spôsobiť nemalé problémy. Dieťa môže bolieť ruka, bude rýchlejšie unavené, zrejme sa mu nebude dariť tak, ako deťom ktoré ruku pripravenú majú, čo môže spôsobiť jeho nechuť k písaniu a učeniu ak takému. Môžu sa objaviť aj bolesti hlavy, či chrbtice.

Nácvik správneho držania je jednoduchší, než odúčanie od nevhodných návykov v neskoršom veku. Potvrdzuje to i špeciálna pedagogička Mgr. Liliana Šimečková:

„Mám skúsenosť, že tieto návyky sa utvárajú veľmi skoro, medzi 2-3 rokom a súvisia so samotnými začiatkami písania, kreslenia. Skrátka v dobe, kedy dieťa skúša kresliť, písať. A to, ako sa vtedy naučí držať ceruzku, je ho veľmi ťažko odnaučiť, úchop sa zafixuje a už sa to veľmi ťažko mení.“

 

Porucha grafomotoriky

O úrovni vývinu grafomotoriky hovorí najmä pohyblivosť prstov dieťaťa (všímajte si, ako navlieka korálky, niť do ihly, ako si naťahuje ponožky, ako chytá či hádže loptu, ako bubnuje prstami). Na menšej zručnosti na môže podieľať aj nevyhranená lateralita, ktorú je dobre odsledovať a prípadne cvičiť najneskôr okolo 5. narodenín.

Správny úchop grafického materiálu patrí k základným zručnostiam, ktoré by dieťa malo mať dobre fixované ešte pred nástupom do školy. Ak tomu tak nie je, dá sa uvažovať o poruche grafomotoriky.

Ako má vyzerať správny úchop? Drží vaše dieťa ceruzku správne?

Ak sa rozhodnete s dieťaťom „cvičiť“, potom majte na pamäti, že skôr, než po ňom budete chcieť, aby chytilo ceruzku, musí mať na to ruku primerane uvoľnenú a pripravenú.

Na to všetko slúžia také obyčajné činnosti, ako navliekanie korálikov, viazanie šnúrok, maľovanie prstovými farbami po veľkých plochách, používanie hrubých voskoviek, platenie rukami z hrubej vlny, vytrhávanie z papiera …. Potom môžete skúšať samotné držanie ceruzky (nezabudnite pri tom na ergonomické trojhranné ceruzky).

Pokiaľ si dieťa nevie zvyknúť na správne držanie ceruzky, skúste tieto tipy:

Správne postavenie prstov ruky

Dieťa otvorí ruku dlaňou hore. Vložíme mu na dlaň fazuľku a vyzveme ho, aby ju zachytilo malíčkom a prsteníkom.

 

 

Ostatné prsty sú pri tom vystreté (akoby dieťa ukazovalo počet tri). Potom dieťa ruku otočí smerom ku podložke, na ktorej je rozsypaná fazuľa alebo papierové guľôčky, prípadne iné drobné predmety.

 

Fazuľku stále drží dvoma prstami pritlačenými k dlani. Troma prstami prenáša rozsypané predmety dovtedy, kým ich všetky nevyzbiera.

U väčších detí (4 – 6) môžete aktivitu rozšíriť na vytváranie obrazu zo strukovín. Podmienkou je, aby dieťa vyberalo strukoviny, ktoré chce na obraz použiť len tromi prstami, pričom jednu fazuľku stále drží pod prstenníkom a malíčkom.

Modelovanie

Čohokoľvek, od plastelíny, cez hlinu, po cesto. Modelovaním sa vytvára tak potrebné uvoľnenie zápästného kĺbu.

Vkladanie a hádzanie

 

Použite klasické vkladačky alebo do obyčajnej papierovej škatule vyrežte otvory zodpovedajúce kockám (rôznym tvarom), ktoré máte doma.

Dôležité je tiež trénovať hádzanie loptou tak, aby dieťa nemalo z tejto činnosti strach a nezatváralo pri nej oči. Zatváranie očí je znakom nezautomatizovanej činnosti, z ktorej má dieťa ešte strach.

Prenášanie šošovice

 

Úchop tromi prstami využívaný pri písaní je rovnaký ako úchop lyžice. Pripravte si dve misky, čajovú lyžičku a šošovicu, či iný drobný materiál. Úlohou dieťa je presypať pomocou lyžice obsah z jednej misky do druhej.

Okrem toho, že prirodzene vykonáva pohyb vychádzajúci z pohybu dlane a prstov (dolný oblúk), nepriamo sa pripravuje na písanie (správny úchop písadla, pravo–ľavá orientácia, uvoľnenie drobných svalov rúk) i na matematiku (logická postupnosť činnosti).

Prenášanie pinzetou

 

Zrejme doma nájdete mozaikové stavebnice, či korálky – oboje je skvelé na posilňovanie drobných svalov ruky. Úlohou dieťaťa je napr. poskladať obrázok mozaiky len s pomocou pinzety, bez využitia prstov.

Nácvik správneho držania ceruzy

Začíname  cvičením na správne postavenie prstov ruky (viď vyššie) a postupne prechádzame k „soleniu“ striedavo dvoma a troma voľnými prstami (dieťa imituje solenie), pričom malíček a prsteník stále držia fazuľku.

Po fáze solenia uchytíme ceruzu špicom dole a akoby „autíčkom do garáže“ zájdeme kožnou riasou na ruke dieťaťa medzi uvoľnené prsty, až kým ceruzu zľahka neuchopí.

Trik s papierikom namiesto fazuľky

 

Vezmite malý kúsok postláčaného papiera a dajte ho dieťaťu chytiť pod prstenník a malíček. Zatiaľ čo dieťa stále drží vreckovku v týchto dvoch prstoch, do zvyšných troch prstov sa snaží uchopiť ceruzku.

Nezabúdajte pri všetkých aktivitách deti motivovať, urobiť si z cvičenia zábavu a nie tvrdý dril. A najmä buďte trpezliví!

Pomáhajú škôlkarovi pracovné zošity?

Pracovné zošity pre škôlkarov. Téma, ktorá rozdeľuje rodičov medzi tých, ktorí vidia ich význam a tých, ktorí ich považujú za „vyhodené“ peniaze.

Je používanie pracovných zošitov výmysel modernej doby?

Doc. PaedDr. Barbora Kováčová, PhD., liečebná pedagogička, si myslí opak: „Aj v minulosti sa používali pracovné zošity, len ich tlačená forma nebola taká známa a propagovaná. Deti si rozcvičovali ruku na voľný hárok papiera, kreslili na tabuľu či kriedami na chodník. V podstate išlo o priestor, ktorý však nebol ničím limitovaný, ani ohraničený. V súčasnej dobe sú pracovné zošity akýmsi mikropriestorom, ktorý má napomáhať deťom pripraviť sa na formát zošitov v prvom ročníku základnej školy.“

Význam pracovných listov spočíva najmä v ich mnohostrannom využití. Pracovný list má široké využitie, čo vytvára priestor na jeho použitie ako prostriedku pedagogickej diagnostiky, ako prostriedku sebahodnotenia a hodnotenia dieťaťa, ako portfólia a nepochybne aj ako prostriedku rozvoja kompetencií dieťaťa.

Pracovný list spĺňa požiadavku aj ako veľmi účelná a vhodná učebná pomôcka, a v neposlednom rade ako možná organizačná forma edukácie dieťaťa.

Ako môžu dieťaťu pracovné zošity pomôcť?

Mgr. Martina Böhmová, učiteľka v materskej škole v Ľubochni, si myslí, že „pracovné zošity pomáhajú deťom v rozvoji ich poznatkov, zručností, sú však aj veľmi dobrým diagnostickým nástrojom pre rodičov, ktorí ich používajú na domácu prípravu dieťaťa.“„Jednoznačne sa dá povedať, že pracovný zošit v akejkoľvek podobe má význam v podpore a rozvíjaní dieťaťa. Nie je to len o písaní, ale aj o rozvoji poznania, vzájomnej komunikácie, trpezlivosti a pozornosti,“ vyjadruje sa na margo používania pracovných zošitov Barbora Kováčová a pokračuje: „pracovné zošity sú v podstate predprípravou na školu, postupne učia deti koncentrovať sa na úlohu, ktorá sa vykonáva v sediacej polohe a pomerne dlhší čas ako bolo zvyknuté v materskej škole.“

„Ak má niektoré dieťa s určitým zadaním problém, pomocou pracovných zošitov sa dá tento nedostatok dostatočne skoro zistiť a pracovať na jeho odstránení,“ vysvetľuje Böhmová.

Ako by sa s pracovnými zošitmi malo pracovať

Hodnotenie pôsobí a zasahuje najcitlivejšiu oblasť dieťaťa – jeho sebavedomie, z toho hľadiska je dôležité podporovať a motivovať dieťa k úspešnému zvládnutiu daných úloh v pracovných listoch, pričom treba dopriať dieťaťu, aby:

  • pracovalo podľa svojich schopností a daností,
  • pracovalo podľa vlastného tempa (riešenie úloh prostredníctvom pracovných listov sa nemá realizovať v určenom čase, nemá mať charakter súťaže a pod.),
  • mohlo priebežne kontrolovať vlastný úspech a konfrontovať prípadný neúspech,
  • malo dostatok času a priestoru na odstránenie prípadného omylu a pod.

Samotní pedagógovia považujú za veľmi dôležité, aby cvičenia v pracovných listoch a zošitoch boli zostavené tak, aby prinášali deťom radosť, zábavu, hru, aby podporovali záujmy a zvedavosť dieťaťa.

Aktuálne pracovné zošity musia byť v súlade s predprimárnym vzdelávaním

Od septembra 2016 prišlo k zmenám v predprimárnom vzdelávaní v materských školách. Po novom sa kladie väčší dôraz na prácu s textom a vyučovanie bude viac experimentálne a technicky orientované.

Pracovné zošity, s ktorými deti pracujú v škôlkach, by mali byť teda jednak v súlade s tým, čo sa od nich bude očakávať a vyžadovať v škole, ale zároveň grafické spracovanie a celý obsah pracovného zošita by mal byť pre ne zaujímavý.

Pracovné zošity si v škôlkach vyberajú sami – buď samotné učiteľky (majú na výber z viacerých vydavateľstiev a rozhodujú sa podľa obsahu), prípadne pracovné zošity vyberá vedenie škôlky (kritériá by mali byť tiež vopred jasné, nemala by to byť len najnižšia cena alebo provízia od vydavateľstva).

Rodičia by mali byť vždy na začiatku šk. roka oboznámení s materiálmi, s ktorými ich deti budú počas roka pracovať.

V kníhkupectvách a v internetových obchodoch nájdete množstvo pracovných zošitov, prípadne sád pracovných listov.

Napr. aj pracovné zošity Škôlkar, ktoré sú prispôsobené novým zmenám, čo znamená, že obsahujú aktivity na dosiahnutie nových cieľov vzdelávania. Aktivity pre škôlkarov vo veku 5-6 rokov sú rozdelené do siedmich zošitov podľa oblastí predprimárneho vzdelávania.

Pravák alebo ľavák? Mgr. Jana Vlašičová

Ako liečebnému pedagógovi mi nikdy problém ľaváctva nepripadal ako problém. Je to asi tým, že oveľa horšie sa mi zdali poruchy (koktavosť, poruchy učenia a pod.), ktoré dieťaťu môžeme spôsobiť tým, ak ho násilne prerobíme z ľaváka na praváka (podobné problémy by zrejme vznikli aj v prípade, keby sme sa pokúsili niekoho prerobiť na ľaváka, ale vzhľadom k tomu, že náš svet je prevažne pravoruký, táto varianta odpadá).

Je ale asi ťažké vžiť sa do problému, ak je pre nás osobne vzdialený. Hoci som ambidexter (tzv. obojrukosť – viď. nižšie), nikdy som si úplne neuvedomila, že ľaváci to musia mať v niektorých chvíľach naozaj ťažké. Ale poďme najprv trochu k teórii:

Lateralita

– tak označujeme prednostné používanie jedného z párových orgánov – či už pohybových (ruka, noha) alebo zmyslových (oko, ucho). Rozlišujeme tri typy laterality:

  • Praváctvo
  • Ľaváctvo
  • Ambidextria (t.j. nevyhranená lateralita)

Nie všetci ľudia sú čistí ľaváci alebo praváci – to, že pri práci uprednostňujeme pravú ruku a nohu, ešte neznamená, že nemôžeme uprednostňovať ľavé oko. V takýchto prípadoch hovoríme o prekríženej lateralite.

Ak sa zhoduje lateralita pohybových orgánov s lateralitou zmyslových orgánov, hovoríme o lateralite súhlasnej.

Príčiny ľavorukosti či pravorukosti

Čo je príčinou toho, že je pre niekoho prirodzenejšie písať ľavou ako pravou rukou? Samozrejme – mozog a presnejšie mozgové hemisféry. Hoci sú mozgové hemisféry prakticky zrkadlovým obrazom jedna druhej, ich funkcie sú z mentálneho hľadiska veľmi odlišné. Keďže v predĺženej mieche dochádza k prekríženiu nervových dráh, pravá hemisféra riadi ľavú stranu tela a opačne. Preto sa predpokladalo, že ľaváci majú dominantnú (teda viac a usilovnejšie pracovitú) pravú mozgovú hemisféru a praváci zase ľavú.

 

Ľavá hemisféra

Myšlienkové procesy vznikajúce v ľavej hemisfére majú analytický charakter (oddeľujú jednotlivé myšlienky alebo pojmy jeden od druhého), lineárny (postupujú krok za krokom) a verbálny (vychádzajú zo slovných symbolov – či už hovorených alebo písaných). V tejto hemisfére sa tiež tvoria vety a riešia matematické rovnice. Dalo by sa povedať, že táto hemisféra nám sprístupňuje vedu a technológie.

Pravá hemisféra

Pravá hemisféra je zodpovedná za myšlienkové procesy syntetické (spájajú jednotlivé myšlienky alebo pojmy), holistické (chápu každý krok v širších súvislostiach) a predstavivé. Táto hemisféra nám slúži pri počúvaní hudby, ale aj vnímaní trojrozmerných predmetov a umeleckých diel. Mohli by sme povedať, že táto hemisféra nám sprístupňuje umenie a imagináciu.

Dominantná hemisféra?

V minulosti sa predpokladalo, že ľaváci majú pre všetky činnosti dominantnú pravú hemisféru a naopak. A hoci to pre niektoré veci určite platí, už v šesťdesiatych rokoch sa podarilo dokázať, že to nemožno zovšeobecniť úplne. Výskumy napríklad dokázali, že skoro 100% pravákov a až 60-70% ľavákov má pre reč dominantnú ľavú hemisféru.

Čo to vlastne znamená, byť ľavákom?

Poďme ale k praxi. Hoci v súčasnosti (aspoň dúfam) už tresty za používanie ľavej ruky pri písaní alebo jedení nie sú bežnou rutinou, problémy, ktoré ľavákom do cesty prináša každodenný život naďalej zostávajú. Život ľavákov ovplyvňujú tak reálne prekážky, ako aj prekážky socio-kulturálne (sem patria emocionálne, intelektuálne problémy a pod.).

K reálnym prekážkam patrí napríklad to, že väčšina nástrojov a zariadení je vytvorených tak, že uprednostňujú jednu ruku (a síce dôraz je na ruke pravej) pred druhou.

Nejde len o tak dlho diskutované nožničky, ale aj o otvárače na konzervy alebo fľaše, otvárania na oknách a dverách, kávovary, golfové palice, hudobné nástroje (najmä strunové), kuchynské pomôcky, technické náradia a nástroje, atď.

V takomto svete, vytvorenom pre pravákov majú ľaváci dve možnosti:

  1. naučiť sa používať nástroj pravou rukou (čo je pre nich neprirodzené a neefektívne zároveň) alebo
  2. sa naučiť držať nástroj nejako naopak, aby s ním mohli manipulovať ľavou rukou (čo je často nebezpečné).

V posledných rokoch sa už na trhu, resp. v špecializovaných obchodoch objavujú pomôcky pre ľavákov – nájdete nožnice či škrabku na zemiaky … No nepatria ešte stále do bežnej ponuky, rodičia ich skôr zháňajú cez internet. Problémy môžu byť s takýmto tovarom v menších mestách.

Pokiaľ ide o socio-kulturálne predsudky a prekážky, dúfam, že ak ešte existujú, čoskoro zaniknú. Niektorí autori hovoria o tom, že v minulosti boli deti – ľaváci v niektorých kultúrach dokonca považované za spriahnuté s diablom alebo satanom, alebo boli obviňované za sklon ku komunizmu len preto, že používali ľavú ruku. Za kulturálne najdôležitejšie je považované používanie ruky pri jedení a písaní. Pri týchto činnostiach boli v minulosti ľaváci doslova nútení používať pravú ruku.

V súčasnosti – spolu s výskumom, ktorý dospel k nevyvrátiteľným dôkazom, že preúčanie ľavákov a ich nútenie používať prednostne pravú ruku, vedie k oveľa väčším problémom ako je ľaváctvo samo, vedie súčasná pedagogika k tomu, aby bolo deťom umožnené používať tú ruku, ktorú samé chcú. Lateralita, tak ako veľa iných vecí sa v detstve vyvíja.

Niektorí autori (Penelope Leach) uvádzajú, že používanie ruky sa ustáli už vo veku 3 rokov, ďalší varujú pred tým, aby bolo dieťa, ktoré ešte nemá ustálené používanie jednej ruky považované za oneskorené a uvádzajú, že mnoho detí si silnú preferenciu ruky vybudujú až vo veku 7-8 rokov.

Takže pokiaľ ide o malé deti, ak im niečo podávate a nenačahujú sa za tým, podávajte im to do pravej ruky (je pravdepodobnejšie, že vaše dieťa je pravák – ľavákov sa uváza len okolo 10% populácie), ale v prípade, že si predmet alebo nástroj v ruke prehadzujú, nechajte ich. Znamená to zásah do ich práce a často tento zásah nie je prirodzený.

A na záver ešte povzbudenie pre rodičov ľavákov

– v súčasnosti existujú na celom svete obchody s tovarom určeným pre ľavákov – od nožníc, pier, ceruziek, cez golfové palice, oblečenie až po hudobné nástroje tu nájdete naozaj všetko stačí sa len pozrieť na internet a váš vyhľadávač vám takýchto obchodov určite nájde hneď niekoľko.

 

Rady rodičom pri výchove detí do 6 rokov

Nikto nás neučí byť rodičmi. Nie sú na to školy, nemáme povinný kurz rodičovstva a na to, ako vychovávať deti, musíme prísť sami. Často nám pomáhajú dobré rady v knihách a táto novinka patrí medzi ne.

Je to kniha Márie Tóthovej Šimčákovej, ktorú mnohí poznajú aj z televíznej obrazovky. Odporúčania a praktické rady vychádzajú z jej 23-ročnej praxe, no ako vraví, čo sa nenaučila v škole ani počas praxe, to ju naučili vlastné deti.

Som rodič. A čo s tým? je praktickým pomocníkom pre rodičov s deťmi do šesť rokov.  Každý z nás je občas tak trochu zúfalý a má pocit, že jeho ratolesti ho počúvajú „jedným uchom dnu, druhým von“.

  • Ako postupovať pri problémoch dieťaťa so zaspávaním a s jedením
  • Ako reagovať pri vzdore dieťaťa
  • Ako dieťa odučiť od cumľa a plienok
  • Ako deti odmeňovať
  • Ako postupovať pri strate blízkeho človeka
  • Ako rozvíjať reč dieťaťa 

To je len zopár otázok, s ktorými sa stretnete v bežnom živote a odpovede na ne nájdete v knihe Som rodič. A čo s tým?

Známa slovenská detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková ponúka užitočné rady pri výchove detí do 6 rokov a overené návody, ako postupovať v rôznych situáciách. Text je sprevádzaný vtipnými ilustráciami.

Kniha Som rodič. A čo s tým? obsahuje napríklad informácie týkajúce sa spánku, stravovania či vzdoru detí, postupov pri odúčaní od cumľa a plienok. Autorka odpovedá na často kladené otázky odmeňovania, prípadne trestania detí. Okrem iných sú vzácne aj rady, ako rozvíjať reč dieťaťa, či ako postupovať pri strate blízkeho človeka. Autorka predstavuje podnetné  odporúčania, ktoré by pri výchove mali naozaj pomôcť. Je presvedčená, že uplatňovaním týchto rád v praxi sa výsledky isto dostavia.

Prečítajte si úryvok z novinky Som rodič. A čo s tým?:

SPÁNOK DIEŤAŤA

Platí niekoľko zásad dobrého spánku v každom veku dieťaťa.
Pomôcť môže:

  • pravidelný čas ukladania na spánok (a prípadne aj zobúdzania) – večer si musíte zautomatizovať a naučiť dieťa, že každý večer sa všetko opakuje,
  • „uspávací rituál“, ktorý dieťa upokojí po celom dni. Môže to byť kúpeľ, túlenie sa, čítanie, rozprávanie o príjemných veciach, ktoré dieťa cez deň prežilo,
  • od začiatku treba dieťa naučiť, že zaspáva ono a nik to zaň nemôže urobiť,
  • urobte z postieľky bezpečné a príjemné miesto, do ktorého sa dieťa bude tešiť s obľúbenými postavičkami, plyšovými zvieratkami, príjemnou posteľnou bielizňou, lampičkou, ktorú dieťa môže hocikedy v noci zasvietiť,
  • vyhýbajte sa strašidelným rozprávkam a filmom, najmä ak už dieťa nejakú nočnú moru malo. Usilujte sa byť tak trochu ako dieťa, lebo to, čo je pre vás normálne, môže dieťa strašiť. Majte na zreteli, že aj rýchle striedanie obrazovv akčnej rozprávke môže byť dôvodom obáv a strachu dieťaťa,
  • vytvorte si večerný rituál (večera, kúpeľ, prezliekanie do pyžamka, prebalenie či posledná cesta na WC, bozk na dobrú noc a ľahnúť si do postele),
  • striedanie pri ukladaní dieťaťa – najlepšie by bolo, keby ste sa s otcom, prípadne aj so starými rodičmi striedali, lebo potom bude dieťa pripravené na zaspávanie aj s inou osobou, nielen s matkou,
  • kto je v postieľke, už z nej nevykrikuje a nevylieza – dodržiavajte túto zásadu a nedajte sa vtiahnuť do „hier“ vykrikovania typu „musím cikať, som smädný“, ktoré zaznieva v rodinách často hneď po tom, čo si deti ľahnú, lebo všetko robia radšej ako zaspávanie,
  • pri vážnej nespavosti už od malého dieťaťa riešte tento problém aj s detským lekárom, prípadne homeopatom.

 

9 signálov, ktoré už v predškolskom veku naznačujú problémy s učením

Máte pocit, že je problém, keď v troch rokoch dieťa nevie rátať do 10, nepozná 15 farieb a nevie 18 básničiek? To v jeho veku zrejme nebude žiadna výnimka … no postupom veku smerom k tomu predškolskému by toho postupne malo zvládnuť viac a viac.

 

Veľa rodičov si myslí, že ak aj dieťa má pred nástupom do školy isté limity, po “zabehnutí sa” do školskémo režimu všetko doženie a nebude mať žiadne problémy. No nemusí to tak byť vždy – ako upozorňuje špeciálna pedagogička Mgr. Liliana Šimečková, PhD.

Pracuješ s deťmi s poruchami učenia a s oneskoreniami vo vývine, ktoré následne môžu mať problém v škole. Čo je podľa teba takým prvým signálom, ktorý by si rodičia mohli všimnúť, keď je ešte dieťa v škôlke, že perspektívne môže mať nejaké poruchy učenia?

V predškolskom období by z môjho pohľadu mohlo byť prvým signálom napr.

 ak dieťa nerozlišuje obrázky, nevníma detaily,

  má ťažkosti v orientácii v priestore, kedy sa neorientuje, čo je nad, pod, vedľa, pri.

Ďalšou takou oblasťou je oblasť komunikácie. Tu si môžu všimnúť  napr.

  pomalšie tempo vybavovania si pojmov, mien, názvov. Nejde tu však o neznalosť, ale skrátka „mozog“ im nedodá pohotovo odpovedajúci výraz.

  Taktiež môže nepresne rozlišovať slová v hovorenej reči, čo sa vedie k nepresnostiam pri konverzácii, prípadne nevie udržať myšlienku.

  Iným signálom, ktorý môže poukazovať na ťažkosti s pozornosťou je, či sa dieťa dokáže primerane sústrediť a koncentrovať na činnosť. V takomto prípade sledujeme, či ho pri činnosti vyrušia malé podnety ako je šepot, zazvonenie telefónu.

  Prípadne si môžu u svojho dieťaťa všimnúť opakovaný nepokoj, vrtenie sa na stoličke, kopanie nožičkou pod stolom, prípadne neustále pohupovanie nožičkami.

  Rodič si môže všimnúť, že jeho dieťa má problémy so zapamätávaním. Nevie si pohotovo vybaviť, kde si odložilo veci, hračku, kam ide a pod.

  Ďalej to môžu byť aj ťažkosti v koordinácii pohybov, čo sa prejavuje narážaním do ľudí, stojacích predmetov, prípadne opakovane zhadzujú predmety.

Ako môže deťom pomôcť špeciálny pedagóg? >> >>

  Rodičia môžu pozorovať, že deti sú pohybovo ťažkopádne, majú problém so zapínaním gombíkov, pri ovládaní malých tlačidiel, pri navliekaní malých predmetov ako sú korálky, gombíky.

Ťažkosti sa môžu prejavovať izolovane, dôležité je ak sa opakujú a naberajú na intenzite, prípadne sa kombinujú.

 

Na čo je potrebná pravo-ľavá orientácia?

K úspešnej pripravenosti dieťaťa na zvládnutie školy, ale aj úplne bežných životných situácii, je nevyhnutná orientácia v priestore a pravo-ľavá orientácia.

Priestor a dieťa

Priestor je definovaný tromi osami: horizontálna, vertikálna a predozadná. Správna orientácia v priestore vyžaduje jeho správne vnímanie, ktoré je výslednicou zmyslových orgánov a mentálnych činností.

Schopnosť orientovať sa v priestore sa u dieťaťa vyvíja už v prvom roku života. Podieľa sa na nej zrakové i sluchové vnímanie, to, že dieťa sa hýbe, manipuluje s predmetmi. Vývin a osvojovanie priestorových pojmov sa začína v rovine vertikálnej, dieťa si najskôr osvojuje pojmy HORE – DOLE. Neskôr pribudnú pojmy VPREDU – VZADU a nakoniec VPRAVO – VĽAVO. Tieto druhé dve skupiny pojmov nie sú pre dieťa jednoznačné, vždy sa menia vzhľadom na polohu tela.

V predškolskom veku by dieťa malo rozlišovať a vedieť ukázať/nakresliť:

  • Hore/dole, vpredu/vzadu, nad/pod, vedľa
  • Prvý, posledný, predposledný, tesne pred, tesne za

Tieto pojmy patria k predčíselným operáciám v matematike, no sú nevyhnutnou súčasťou orientácie v bežnom živote.

Mohlo by vás tiež zaujímať: Ako sa vyvíjajú matematické predstavy u detí?

Pravo – ľavá orientácia

Nejde tu len o to, aby dieťa vedelo ukázať kde je vpravo a kde vľavo. Ide o vnútorné uvedomenie si priestoru. S nevyhnutnosťou rozlišovania pravej a ľavej strany sa dieťa stretáva pri začiatku školskej dochádzky. Musí sa zorientovať v priestore školy, chodby, triedy. Tiež na školskej lavici, ale aj v knihe, zošite.

Neskôr sa dieťa v matematike stretáva s číselnou osou, na ktorej znázorňuje kladné i záporné čísla. Vo vyšších ročníkoch sa potom Ďalej na dobrej pravo – ľavej orientácii stavia ďalej. Deti určujú či popisujú cesty, používajú časovú priamku, na mapách určujú pravý a ľavý prítok …

Na druhom stupni sa pojem vľavo – vpravo používa ako pomôcka: „záporné čísla na vždy VĽAVO od nuly.“, „východ je na mape vždy NA PRAVO.“ Ak dieťa nemá dostatočne fixovanú túto orientáciu v priestore, nemôže tieto pomôcky používať a orientovať sa podľa nich.

Závislosť pravo – ľavej orientácie a dyslexia

Táto bola už výskumne dokázaná. Výskumníci porovnávali úroveň pravo – ľavej orientácie u detí s dyslexiou, teda problémami v čítaní. U dyslektikov bola norma pravo – ľavej orientácie naplnená na 43%, v kontrolnej skupine na 81%.

Deficit pravo – ľavej orientácie sa potom pri čítaní môže prejavovať zrkadlovým čítaním a inverziami – teda zamieňaním písmen a číslic, napr. b – d, 6 – 9.

Ako u detí trénovať pravo

 

Ako eliminovať poruchy pozornosti už v materskej škole

Dnešná dynamická doba dieťa rozptyľuje. Zo všetkých strán sa naň „valia“ rôzne podnety, ktoré jeho nezrelá osobnosť a rozvíjajúci sa nervový systém nedokážu správne spracovať.

Pozornosť a schopnosť sústrediť sa sú neustále atakované. Na ich správny vývin nemá moderné dieťa často adekvátne podmienky. Toto všetko má za následok, že počet detí s poruchami pozornosti z roka na rok stúpa.

Dieťaťu škodí:

 príliš veľa vizuálnych podnetov v podobe rôznych vonkajších reklám

V súčasnosti sa veľa hovorí o tzv. vizuálnom smogu, ktorý nás obklopuje vo vonkajšom prostredí a podvedome ho vnímame. Aj malé dieťa je nadmerne vystavovane týmto podnetom na ulici, pri ceste autom.

 preexponované prostredie dieťaťa

Nadmerná ponuka rôznych podnetov naraz v prostredí dieťaťa naň môže vplývať chaoticky a disharmonicky. Napríklad, ak sa v jednom priestore nachádza stena pomaľovaná figúrkami, vzorkovaný koberec, rôzne farebné obrázky rozvešané po stenách, vzorkovaný záves, príliš veľká škála farieb, to všetko môže na dieťa negatívne vplývať v podobe dráždenia jeho nervového systému.

 konzumný spôsob života v mnohých rodinách

V rodinách, kde sa žije príliš konzumným spôsobom života, dieťa často dostáva informáciu, že všetko je dostupné, o nič sa netreba snažiť, že všetko dostane na požiadanie. Namiesto toho, aby bol dieťaťu venovaný čas a dostatok pozornosti, je zaplavované materiálnymi vecami, ktoré však prinášajú iba chvíľkové uspokojenie.

 nenastavenie hraníc v rodinnej výchove

Deti, ktoré sú vychovávané príliš voľným spôsobom, sa ťažšie orientujú vo svete, vo vzťahoch, v živote. Keďže nemajú jasne definované hranice, nevedia sa orientovať, čo je správne, kde je priestor druhého človeka, kde je potrebný rešpekt.

 príliš veľká ponuka pre malé dieťa v podobe možnosti

Dieťa predškolského veku sa ešte nevie rozhodovať tak ako dospelý. Príliš veľká ponuka pre rozhodovanie ho mätie a uvádza do chaosu. Pole jeho rozhodovania treba zúžiť primerane jeho veku a zrelosti. Trojročnému dieťaťu môžeme dať na výber, či si oblečie modrý alebo červený sveter. Samozrejme, dvanásťročný tínedžer sa rozhoduje úplne inak a jeho zodpovednosť a schopnosť rozhodovania sú oveľa väčšie. Rodičia často v dobrej vôli robia výraznú výchovnú chybu, ak umožnia dieťaťu v predškolskom veku rozhodovať sa o veciach, ktoré neprináležia jeho veku, zrelosti a skúsenostiam.

 nadmerné množstvo aktivít

Moderní rodičia sú často príliš angažovaní vo výchove. Organizujú deťom čas a v dobrej viere zaplavujú už trojročné deti veľkým množstvom aktivít v podobe rôznych krúžkov. Pritom si neuvedomujú, že malé dieťa potrebuje skôr rituál, ktorý sa opakuje, svoj stabilný priestor a k tomu občas niečo navyše v podobe výletu, dovolenky, návštevy múzea a pod.

Často, hlavne vo veľkých mestách, už troj-, štvor-ročné deti chodia na rôzne krúžky aj viackrát do týždňa, navštevujú reštaurácie namiesto spoločného stolovania doma, cestujú po svete. Rodičia napĺňajú ich život veľkým množstvom zážitkov. Dieťa nemá čas odpočinúť si, byť vo svojom priestore, spracovať, čo zažilo a videlo. Nemá čas ísť na obyčajné ihrisko, šantiť s deťmi, spolupodieľať sa na domácom rodinnom živote.

 nápor na pozornosť v podobe neustáleho vyrušovania

Dieťa potrebuje dostatok času na to, aby zameralo svoju pozornosť, pochopilo informáciu, zistilo, čo sa deje okolo, vnímalo súvislosti. Dospelí často robia chybu, keď nedostatočne vnímajú, že dieťa potrebuje čas, aby sa venovalo svojim aktivitám a hrám. Deti sú nimi často vyrušované neustálym hovorením a prílišným reagovaním na ich momentálne potreby.

 moderné technológie, televízia a multitasking

Významný nemecký neurovedec Manfred Spitzer, ktorý sa venuje výskumu mozgu a procesom učenia sa u detí predškolského veku, varuje pred digitálnymi technológiami v ranom detstve a prenikaniu počítačov do oblasti vzdelávania. Ako v tomto kontexte povedal: „Kto chce mať z dieťaťa matematika alebo špecialistu na informatiku, mal by sa postarať o to, aby sa v škôlke hralo s prstami a nie s laptopom. A kto berie vážne písanú podobu jazyka, mal by obhajovať ceruzku pred klávesnicami.”

Čítali ste ukážku z aktuálnej odbornej brožúry vychádzajúcej v RAABE pod názvom Pozornosť detí v materskej škole – námety a aktivity, ktorá okrem teoretickej časti ponúka veľmi cenné praktické rady pre pedagogickú prácu s deťmi predškolského veku a prináša aj rôzne výtvarné, psychomotorické a dramaticko-hrové aktivity ako možnosti inšpirácie pre pedagogickú prax učiteľky v materskej škole. Obsah brožúry je v súlade s inovovaným ŠVP pre materské školy.

Prečo dnešná doba nepraje detskej pozornosti?

Čo to vlastne pozornosť je? Aké sú najčastejšie prejavy poruchy pozornosti? A ako môžete napríklad aj vďaka Montessori pedagogike podporiť pozornosť detí?

To všetko nájde čitateľ v takmer 100-stranovej brožúre, ktorej autorkou je Mgr. Barbora Vodičková, PhD., liečebná pedagogička a riaditeľka súkromnej materskej školy, ktorá sa týmto otázkam venuje už dlhodobo.